Autor je starokatolícky kňaz, probačný úradník a komentátor
Splnomocnenec vlády Peter Kotlár neberie vážne vedeckú autoritu, a tak chce preskúmať analýzu SAV súdom. Pri inej príležitosti hocikto zo Smeru nerešpektuje justičné autority, napríklad Erik Kaliňák komentuje Bombicovu väzbu.
Politici sa vysmievajú ekonómom, umelcom aj ombudsmanovi. Na spochybňovanie autorít raz doplatia všetci.
Politici vládnej koalície znevažujú nakoniec aj samých seba. Bez ohľadu na to, že taký zámer nemajú a inak sa považujú za polobohov.
Degradujú vlastný mandát, keď odmietajú kontinuitu a spochybňujú kompetencie predošlých vlád prijímať rozhodnutia v čase pandémie. Určite neboli dokonalé, ale politická moc pri nich len plnila svoju misiu, v tomto prípade vo veci verejného zdravia a záchrany životov.
Pre búranie autorít je takýto chaos príznačný. Jednu zbúrať nestačí. Ničitelia pokračujú ďalej, až sa nakoniec obrátia proti sebe. Rozvrátia základné spoločenské rámce, dohody i racionálne očakávania.
Vo chvíli, keď sa víťazne škeria na hromade trosiek, im patrí svet. V skutočnosti im nepatrí nič, pretože na troskách autorít má úspech krátke trvanie. Únikovou cestou sú neslobodné režimy a spoločnosti násilne zorganizované do jednoliatej poslušnej masy.
Nezávislí štatistici, znalci umenia a kultúry, vykladači práva, lekári či vedci pri mikroskopoch prežívajú zlé časy. Zažívajú dilemy ako z minulej éry. Zostanú vo svojich pozíciách, ak čušia alebo kašlú na svoju odbornosť. A riskujú, ak sú dôslední a vo svojej odbornosti nekompromisní.
Takto vyvažovanie názorov, poznatkov, inštitucionálnych vplyvov a moci nevyzerá. Autority môžu byť nepohodlné z rozličných dôvodov. Kto však chce postaviť spoločenský zmier na ich výsmechu, umlčiavaní a spochybňovaní, dláždi všetkým cestu do pekla.
Súčasná situácia je neuveriteľne paradoxná. Z autorít sa vysmievajú najhlasnejšie tí, ktorí pri hocijakej inej príležitosti spomínajú na starý svet. Chvália ho za poriadok, stabilné hierarchie a istoty. Pohŕdajú disentom, ochranármi aj vlasáčmi z undergroundu. Nikto si nemohol robiť, čo chcel, a tak to vraj bolo správne.
Milovníci starých čias, keď otec (a jeho remeň), štát (s verejnou bezpečnosťou) alebo pre zmenu pán farár mali vždy pravdu, sú dnes najväčšími anarchistami. Chvália starý poriadok a súčasne nivočia zvyšky súčasného.
Pre bordel v sebe a vo svojich zámeroch rozleptávajú váhu autorít. Je len otázkou času, kedy siahnu do oblasti fyzikálnych zákonov a matematických axióm.
Je čas nanovo prerozprávať poučky o zodpovednej slobode, ktorá sa nerovná deštrukcii. Bude to podobná snaha ako pokus moderne prerozprávať vlastenectvo, aby si ho neprisvojili bitkári a primitívi.
