Autor je sociológ
Keď sa vonku neponáhľam, pýtam sa ľudí: „Ako ide život?“ V drvivej väčšine vrátane bezdomovcov, panej na vozíčku, dôchodcov odpovedajú: „Je to dobrý“, prípadne „krásný“, alebo dokonca: „Jsem spokojenější, jako si zasloužím.“
Sú však aj výnimky: známy po infarkte a ukrajinská predavačka z neďalekej cukrárne. Táto žena povedala: „Lidi se k nám v obchodech a hromadné dopravě chovají hnusně.“
Alebo romistka a spisovateľka Hana Frištenská: „Je to všestranně hrozný.“ Alebo jeden postarší intelektuál: „Je to na prd.“
Ku mne sa ľudia správajú zväčša pekne, hnusne sa iba cítim. Pre tú Ukrajinku, Blízky východ, kvôli hromadnému vrahovi Putinovi a egomaniakovi Trumpovi, vinou pretlaku negatívnych emócií v médiách, následkom staroby, následkom nedostatku peňazí, trávenia.
Tá väčšina ľudí, ktorá sa cíti fajn, mi pomáha. Napríklad tým, že ma zbavujú predsudkov o tom, že všetko ide do kelu. Človek by akurát nemal zbytočne mudrovať, ale vzdorovať hlupáctvu alebo narcistickým a nenažraným spoluobčanom. O politikoch a celebritách nehovorím, pretože s nimi už neprichádzam do styku.
Nehovoriť o politike je však prakticky nemožné. Následkom vojny na Blízkom východe som v poslednom čase prišiel o niekoľko starých priateľov. Fico, Babiš, Trump a podobní na mňa vyskakujú, len čo ráno spustím počítač či správy na mobile. A to žijem v oáze mieru a prosperity.
Späť na začiatok: Na otázku „Ako ide život?“ odpovedám rovnako ako spomínaný postarší intelektuál. Môj mladší syn v tom vidí vek. Vnúčatá netušia, že by som sa niečím takým mohol trápiť. Žijú na plný plyn.
Vonku začína svitať. Kávu a prvé cigarety na balkóne už mám za sebou. Aj lieky na tlak a proti cholesterolu.
Dopoludnia ma čaká „prípravka“ na akt vstupu do komunity, do ktorej patrím po predkoch. Pôjde o číru symboliku, pretože príslušnosť mi bola pridelená bez môjho pričinenia.
Na konci cesty iba vedome završujem svoj údel. Údel sekulárneho žida preživšieho holokaust, komunizmus aj túto demokraciu.
