Autorka je spisovateľka
Predvčerom na ihrisku zbila babka vnuka po holom zadku. Za to, že necikal a držal si pipíka. Vraj čo si ho naťahuje hnusák jeden hnusný, a potom na neho vrešťala, že čuraj, ty zasran! Zjedla mu aj banán, vraj nebude mať nič!
Celý večer som na chlapčeka, ktorý mal asi štyri roky, myslela a ľutovala, že som sa neozvala.
V nemocnici sa otvoria dvere na ambulancii, stará pani, čo stojí pri dverách, spustí, že ju sem poslali z iného oddelenia, no vetu nedopovie, sestrička na ňu škaredo zhúkne, že nie je informátor a majú súrnejšie prípady.
Dvere sa zacapia, pani postáva rozpačito pri dverách, potom pri ďalších a pri ďalších, nikde ju nevypočujú, napokon podáva lístok upratovačke, tá nerozumie, je z Ukrajiny, obe krútia hlavou.
V pokladnici nemocnice mi pani pokladníčka vysvetľuje, že Rusi prepadli Ukrajinu, ale Ukrajinci prepadli nás, berú nám prácu a ujedajú z krajca. „Hovno máme kvôli nim.“
Odchádzajúc sa ospravedlním ukrajinskej upratovačke, ktorá práve zoškrabuje z podlahy žuvačku.
Nie ste v bezpečí ani na pošte
Aj navštíviť poštu chce veľkú dávku nielen trpezlivosti, ale v poslednom čase aj odvahy. Nedávno som bola diváčkou dvoch šialených výstupov.
V prvom kosa narazila na kameň a pána s rovnako nízkym prahom vnímavosti a tolerancie, ktorý nás všetkých predbehol a pokúšal sa poslať balík bez adresy, na čo dvojica poštárka a zákazník rozohrala čosi ako hod balíka cez priehradku, nešetriac bojovými výkrikmi.
Keď pán poslanie balíka vzdal a pani poštárka si vydýchla, že nemusí nikomu pomôcť s odoslaním, zistila, že na scénu po jednom prichádzajú ukrajinské ženy s deťmi. Tie nechceli posielať balíky, mnohé možno ani nemajú čo a kam, prišli si po dávky, na ktoré majú nárok.
Pani sa na nich oborila: Ukrajina o jedenástej! Bolo pol desiatej a žien bolo viac. Nerozumeli. „Ukrajina o jedenástej, povedala som!“
