Autor je žurnalista, pôsobí v oblasti firemnej komunikácie
Pravidlá hry sú zdanlivo jednoduché. Ak zamestnanec vo firme nesplní zadanie a nepoloží na stôl výsledky ani na opakovaný termín, vedenie sa zamyslí, na čo mu taký človek bude. Často sa to končí výpoveďou.
Isté výsady si môžu užívať kľúčoví zamestnanci – ľudia s unikátnou expertízou, s ktorými sa firmy lúčia ťažšie. Ani tí však nie sú nedotknuteľní.
A potom tu máme štát, pre ktorý podľa premiéra pracujú nenahraditeľní experti, ktorí môžu byť príkladom pre ostatných členov vlády.
Peter Kotlár sa definitívne dostal na výslnie. Týpek s mikroskopom vo funkcii „splnomocnenca vlády SR na preverenie procesu riadenia a manažovania zdrojov počas pandémie covidu-19“ zistil, že zaočkovaným hrozí transformácia na
kukuricu.
Názov jeho funkcie jasne hovorí, ako znelo zadanie a čomu sa mal venovať. Výsledok – bezcenný traktát posvätený okrúhlou pečiatkou bludárky, ktorým sa sebavedome oháňa pred kamerami.
Faktom, že naša vrcholná vedecká inštitúcia vyvrátila jeho tvrdenia, sa premiérov chránenec nenechá vyrušovať. Dôležité je, že on o svojej pravde nepochybuje, hoci ako „vedec amatér“ by mal vedieť, že pochybovanie je podstatou vedeckého prístupu.
Ba čo viac – zvonka to vyzerá tak, že o svojej pravde presvedčil aj nášho najostrieľanejšieho politika.
Jeden by si myslel, že to by už azda stačilo. Ale neprejde deň, aby sme nečelili otázkam, či útoky na nositeľov poznania sú novým normálom. Či toto sú nové časy, na ktoré si máme zvyknúť. Či sa premiér už nadobro neopustil.
Nekončiace sa epizódy atakov na zdravý rozum naznačujú, že čelíme systematickej informačnej operácii.
Robert Fico sa správa ako algoritmy známej sociálnej siete, ktoré zosilňujú kontroverzné hlasy na úkor tých, ktorí volajú po rešpektovaní vedeckého konsenzu.
Stavia Kotlára na piedestál a testuje hranice únosnosti nielen zvyškov zdravého
rozumu spoločnosti, ale i samotnej koalície. Darmo sa hlasácki ministri Matúš Šutaj Eštok a Tomáš Drucker symbolicky stavajú na zadné, výsledkom je, že vláda svojho bludára nepotopí.
V snahe udržať vládu nad vodou strácajú (najmä druhý menovaný) aj posledné zvyšky dôstojnosti. Druhý rozmer informačnej operácie je utvrdzovanie svojich voličov v bahne omylov a dezinformácií, ktorým sa už roky brodia.
Lebo „on predsa vie, čo je pre nás najlepšie“. Napriek tomu, že Smer opatrne nahlodáva erózia poklesu preferencií, voličov ochotných nasledovať svojho
vyvoleného je stále dosť. Jeho charizma má stále svoju moc.
Tento vzťah veľmi presne opísal Adam Michnik (historik a šéfredaktor denníka Gazeta Wyborcza) v knihe esejí Sokratov tieň (Kalligram 1997): „V čom spočíva povaha charizmatickej moci? Mať charizmu znamená toľko, ako vedieť ovládnuť emócie druhých ľudí.
Citové podriadenie a priznanie vodcovi, že má nezvyčajné schopnosti a talent, vytvára špecifický vzťah medzi vodcom a obyčajným
človekom. Obyčajný človek má slepú, o vieru sa opierajúcu dôveru k vodcovi, a preto ho poslúcha. Vodca – usudzuje obyčajný človek – vie lepšie, čo robiť v akejkoľvek situácii. Moc vodcu sa nepodriaďuje nijakej disciplíne ani procedúre. Nie sú podstatné nijaké kvalifikácie ani kompetencie. Nie je dôležité právo. Dôležité sú iba – od prípadu k prípadu – rozhodnutia geniálneho vodcu.“
Premiér nás systematicky podrobuje sociálnemu experimentu. Útokmi na oponentov každého druhu a spochybňovaním nositeľov výdobytkov poznania utvrdzuje svoje publikum, že nemusí pochybovať.
Že má všetko pod kontrolou a vie, čo robí. Že je dva-tri kroky pred ostatnými. Neskonalá škoda pre našu krajinu, že sa to neodráža v rebríčkoch prosperity, inovácií, vzdelanosti, v atraktivite pre investorov, ako i v dôvere našich partnerov, ku ktorým sa formálne hlásime, ale fakticky sa im civilizačne vzďaľujeme.
