Autor je filozof
V septembrovej parlamentnej diskusii o novele ústavy bude zrejme pretriasaná ako jedna z hlavných otázok, čo je vlastne prirodzené. Je normálny jeden jediný model tradičnej rodiny muža a ženy?
Podľa všetkého väčšina politikov a možno i verejnosti o tom nepochybuje. Pritom ich východiskom bude akoby nespochybniteľná pravda, že rozdiely medzi mužom a ženou sú raz a navždy biologicky dané, a preto aj prirodzené, normálne. A to nie je nič nové. Jej korene, ako v mnohých iných prípadoch, siahajú až do antiky – najmä k Aristotelovej filozofii.
Prírodné a prirodzené
Aristoteles tvrdil, že od prírody existuje niekoľko typov a foriem vládnucich a ovládaných. „Inak totiž vládne slobodný človek nad otrokom, mužské pohlavie nad ženským a muž nad dieťaťom.“ Z toho pre Aristotela vyplývajú akoby prirodzené vlastnosti vládnucich a ovládaných.
Napríklad len muž ako „prirodzene“ vládnuci môže mať etické cnosti v ich úplnosti a dokonalosti, zatiaľ čo ovládaným ženám stačí mať cnosti na priemernej úrovni. Tak povedzme rozvážnosť a odvážnosť muža sú vo svojej úplnosti a dokonalosti cnosťami „vládnucimi“. Rozvážnosť a odvážnosť ženy sú zase cnosti „poslúchajúce“.
Inak povedané, prirodzenou vlastnosťou muža je vládnuť a ženy zase poslúchať. Pojem ľudskej prirodzenosti sa tak odvtedy používa, teda zneužíva na zdôvodnenie a ospravedlnenie sociálnej nerovnosti.
K zmiešavaniu týchto pojmov prispel aj fakt, že starogréčtine a latinčine, ktorou sa prevažne písalo v antike a z ktorej neskôr vyšli mnohé moderné jazyky, sú slová prírodný a prirodzený označované jedným termínom „physis“, resp. „natura“. Ľudská prirodzenosť je v tomto zmysle považovaná za niečo telesné, biologické.
V skutočnosti môže byť medzi nimi podstatný rozdiel. Kým biologické nielenže môže, ale často aj existuje nezávisle od sociálneho, o ľudskej prirodzenosti sa to, pochopiteľne, nedá takto povedať. Tá predstavuje širší pojem než telesné, resp. biologické. Okrem vrodených biologických vlastností zahrnuje i špecifické sociálne kvality človeka.
