Autor je teológ a spisovateľ
Je to o ňom notoricky známe. O mladých ľuďoch nerozpráva a pôsobí, akoby sám mladosť nezažil. Nikdy nepredniesol jediný prejav o tom, aké majú jeho vlády plány pre mladých, nikdy sa im nijako zvlášť nevenoval, a ak áno, tak len preto, aby dospievajúcim generáciám nadával – ako študentovi práva –, vyhrážal sa im alebo posmieval.
Od začiatku svojej politickej kariéry stavil Robert Fico na staršie ročníky.
Pred šestnástimi rokmi pracoval s nostalgiou za kubánskymi pomarančmi, Tuzexom a životom v ohrade s ostnatým drôtom a mínovými poľami – pozostatky stále vidieť na brehoch Moravy medzi Devínskou Novou Vsou a Devínom.
Neskôr, vedomý si faktu, že tieto generácie zmiznú, presunul pozornosť na tých, ktorým pripomínal Vladimíra Mečiara, žoviálneho podnikového právnika, ktorý riadil štát búchaním do stola a príbehmi o svojej pracovitosti.
Hoci s ním vyrástli, nie sú to jeho ľudia
Mladí ľudia v jeho myšlienkach o budúcnosti krajiny nezohrávali žiadnu úlohu. Raz boli sopliakmi, inokedy hajzľovými pavúkmi, chcel im dávať výchovné facky, na aké bol zrejme zvyknutý zo svojho detstva bez mladosti.
Jednoducho, stali sa pre Roberta Fica okrajovou a najmenej zaujímavou populačnou skupinou, a to napriek tomu, že sú to práve mladí ľudia, ktorí s ním žijú najdlhšie a nezažili pri moci nikoho iného tak dlho.
Deti narodené v roku 2010, keď mala byť dokončená prvá Ficova diaľnica, majú dnes pätnásť rokov.
Pomaly končia stredné školy a skoro celý čas žijú v štáte, ktorého premiér sa o nich nezaujíma alebo nimi verejne pohŕda.
