Robert Fico dosiahol svoje druhé najväčšie politické víťazstvo tohto volebného obdobia. Tým prvým je stále Trestný zákon, tým druhým však nie je samotné prijatie novely ústavy. Tá vždy bola pre neho čisto marketingovo-politickým nástrojom, nie nejakým túženým cieľom.
Je ním vrazenie klinu medzi formujúcu sa spojenú opozíciu a tiež skupiny voličov, ktoré reprezentujú jednotlivé strany.
Zrazu je témou, kto s kým, kedy a ako hlasoval a kto s kým a ako by ešte mal spolupracovať, namiesto toho, aby pozornosť bola na tom podstatnom – rozkladnom vládnutí Roberta Fica, nastoľovaní autokracie, vytrhávaní Slovenska z euroatlantických štruktúr.
A najmä na tom, akú ponúknuť k tejto vládnej koalícii alternatívu.
Preto sa treba napriek sklamaniu z výsledku hlasovania aj z pocitu silného nepochopenia voči veľkej časti spoločnosti, ktorú teší fakt, že ich spoluobčania sa budú mať horšie, pokúsiť zachovať nadhľad a zostať v pragmatickej rovine.
Najskôr k samotnej téme hlasovaní. Smer je dnes autokratickou stranou, pri ktorej je úplne oprávnené uvažovať o princípe cordon sanitaire, teda princípe, keď s ním demokratické strany nehlasujú. Dnes je však takýto princíp skôr na papieri než nejakou funkčnou stratégiou opozičného bloku. Preto je ľahké si predhadzovať vinu a tiež sa pohoršovať na úrovni voličov.

Kvalitatívne je však zásadný rozdiel medzi hlasovaniami so Smerom, ktoré sa tento týždeň udiali. Najskôr PS hlasovalo za pozmeňujúci návrh, ktorým sa namiesto zrušenia voľna počas sviatku Troch kráľov zrušilo voľno na Sedembolestnú Pannu Máriu. Na druhý deň KDH a časť ex-OĽaNO (Slovensko) presadili diskriminačnú a antidemokratickú novelu ústavy.
Je úplne zbytočné tieto hlasovania porovnávať.
Hlasovanie o pozmeňujúcom návrhu, v ktorom de facto vyberáte, či sa zruší sviatok A, alebo sviatok B – pričom parlamentná väčšina aj bez vás zrušenie jedného z nich presadí –, má predsa úplne inú kvalitu, ako keď len vďaka vašim hlasom vládna väčšina presadí kontroverznú ústavnú zmenu.