Autorka je režisérka
„Ja som ani nevidel, kto ho zabil. Dobre počujete? A keď som vošiel do miestnosti, chlap už ležal na zemi a mu rezali hlavu.“ Takto opisuje Milan Reichel vraždu Slivenského v jeho hoteli.
Absolútna väčšina z nás si predmetný výjav nedokáže ani len predstaviť, zato kompletne všetci si vieme predstaviť, že by sme neodkladne kontaktovali orgány činné v trestnom konaní, následne psychiatra a lekáreň s receptom na lexaurin. Milan Reichel to neučinil a argumentuje pomermi v deväťdesiatych rokoch, čiže prepojením mafie s políciou a vládnou mocou.
Pomery deväťdesiatych rokov však definovala práve zhovädilosť mafiánov, z ktorých preživší Mikuláš Černák sa pýta na slobodu. Černák však nie je obyčajný trestanec, ktorý zle odbočil na životnej križovatke, vycúval a po prevýchove prosí o druhú šancu. Je symbolom éry, keď Slovensko patrilo mafiánom, keď sa nevraždilo v tieni, ale na bulvári, keď mal strach konkrétne mená a keď sa politika prepletala s podsvetím vláknami hrubými ako oceľové laná nad Mostom SNP.
Černák nebol žiadny Corleone so stopovým množstvom chlapskej cti. Súdny znalec, psychiater Peter Šomšák opakovane uviedol, že odsúdený má psychopatické rysy, až rozvinutú psychopatiu.
Ak pustíme psychopata s krvavým rukopisom, pustíme na slobodu éru, o ktorej sme si mysleli, že je už dávno za nami. Resocializovať psychopata je absurdné, šanca na úspech sa rovná nule.
Napriek tomu, že spoločnosť ctí právo na resocializáciu, ak by súd pustil na slobodu osobu, ktorá zosobňovala teror a ktorá sa stala synonymom zabíjania, vydierania a štátu v štáte, vyslala by odkaz, že pamäť je nepodstatná.
Prepustiť Černáka by znamenalo uveriť, že vraždy sú kapitola, ktorú možno uzavrieť dobrým správaním vo väzení. Lenže nie sú. Vraždy sú nezvratné, každá jedna je navždy vrytá do štruktúry spoločnosti. Naša dôvera v štátne inštitúcie je krehká ako tenký ľad. Štát, ktorý by pustil Černáka z basy, by hral ruskú ruletu s plným zásobníkom.
Deväťdesiate roky neboli žiadna pukancová žánrovka, žiadna filmová epizóda, hoci sa to tak po dvoch celovečerných filmoch, ktoré vznikli s požehnaním a v spolupráci s Černákom, mnohým javí. Obe snímky normalizovali zločinca ako popkultúrnu postavu a stali sa celospoločenskou atrakciou, ktorá živí fascináciu mafiou.
Tvorcovia sa s Černákom stýkali, skúmali ho a vciťovali sa doňho. Vďaka hereckému a režijnému majsterkumštu vybudovali žijúcemu masovému vrahovi kult osobnosti. Oba filmy vznikli na eticky toxickom základe, pretože vrah bol spolutvorcom vlastného mýtu.
Skutočnosť, že sa súd nedal opiť sentimentom o druhej šanci tam, kde vládne nezvratnosť smrti a krvi, je dôkazom, že hrôza z jeho zločinov je mohutnejšia než charizma Ondríkovej osobnosti, ktorú mnohí aplikujú na skutočného vraha. Mikuláš Černák nie je hrdina a nikdy ním nebol. Hrdinovia sú tí, čo Černáka dostali do basy, a tí, ktorí ho z nej ani nepustia.
