Autor je teológ a spisovateľ
Medzi sadistickými poruchami vládnych politikov a bezohľadnosťou vybraných cirkevných hodnostárov, ktorí vymenili Nazaretského učenie milosrdenstva a lásky k blížnemu za pakt s najnemorálnejším politických zoskupením od čias Hlinkovej slovenskej ľudovej a Komunistickej strany, je náročné pochopiť, pre koho je vlastne Slovensko.
Deti republiky
Viaceré európske štáty si už dávnejšie, na prelome 19. a 20. storočia, osvojili princíp „detí republiky“. Deti republiky bývali spočiatku siroty alebo pochádzali z vojenských rodín, kde muži padli na fronte a matky nemali prostriedky, aby sa o ne postarali.
Francúzska republika sa o svoje deti starala až do dosiahnutia dospelosti, platila im ubytovanie, stravu a vzdelanie. Jednoducho im dávala najavo, že každý občan a občianka Francúzska je právoplatným členom spoločnosti a náleží mu rovnaká pozornosť bez ohľadu na pôvod a ekonomickú situáciu.
Tento republikánsky princíp vzájomnej starostlivosti a pozornosti, mutualizácia zodpovednosti za slabších a nešťastnejších je priamym prenosom empatie do politického života a základom spoločenskej súdržnosti a spolupatričnosti.
Európske štáty dodnes platia deťom zo sociálne slabších rodín letné prázdniny, školy v prírode, lyžiarske zájazdy, práve preto, že aj ony sú členmi bohatej európskej spoločnosti, schopnej postarať sa o každého svojho príslušníka.
Empatia nie je vo verejnom jazyku považovaná za slabosť, ale za cnosť, ktorá robí z politiky menej surovú a bezohľadnú disciplínu.
Slovensko vybudovalo za tridsať rokov svojej následníckej existencie, spojenej s ideálom československej politickej empatie, krajinu, kde toto dedičstvo zmizlo. Po vlnách nenávisti, budovanej a riadenej politikmi, voči Rómom, Maďarom a dokonca Čechom, to však už na mobilizáciu nestačí.
Terčom sa tak stávajú mladí ľudia, ženy v politike a odborárky a, samozrejme, inak sexuálne orientovaní, právoplatní a rovnako cenní občania a občianky republiky, ktorým politicko-náboženský kartel donekonečna upiera práva a vytláča ich na rovnaký okraj spoločnosti ako v minulosti Rómov.
Táto krajina nie je pre starých. Ani pre mladých
Slovenská republika, ako vidíme zo štatistík odchodu mladých ľudí, už nie je ani pre mladých. Máme celé triedy exulantov, ktoré prestali veriť miestnej zmesi poverčivosti a bezočivosti.
Slovensko už nie je ani pre starých. Zložité diagnózy a nepreplácané lieky urobili zo slovenskej staroby predsieň smrti, kde sa čaká na schválenie liečby poisťovňami, ktorých riaditelia majú vozový park v cene jednej génovej terapie, ktorá by zachránila život malým pacientom zo zbierkových portálov.
Slovensko už nie je ani pre firmy, ktoré nepracujú so štátom a odmietajú sa podieľať na systéme provízií a odmien politikom a ich bielym golierom.
A nie je ani pre toho, kto nenapĺňa ľudácku predstavu o spoločnosti, kde sa obetujú ľudské životy a šťastie úchylnej teológii ako munícia na prebojovanie sa do božieho kráľovstva.
