Autor je bývalý minister financií Čile, pôsobí na London School of Economics and Political Science.
Vzhľadom na to, že Spojené štáty sa vykoľajili, Čína je čoraz autoritárskejšia a Rusko si ide v režime šialeného zloducha, potrebuje svet aspoň jedného hrdinu, v ktorého by mohol veriť. A je len jeden kandidát, ktorý sa môže zhostiť tejto úlohy: Európa.
Žiadna iná časť sveta či krajina nie je slobodná, prosperujúca, obdarená správnymi hodnotami – a dostatočne veľká, aby bola príkladom pre celý svet.
Ale na to, aby sa zrodil hrdina, nestačí byt dobrý. Treba na to aj silu a odhodlanie. A obávam sa, že práve v tomto Európa zaostáva.
Práve teraz sa Európa javí ako všetko, len nie silná. Vyzerá slabošsky. Najprv ju tak odhalila takzvaná obchodná dohoda s USA. Môj kolega z London School of Economics Luis Garicano výstižne napísal, že to nebola „dohoda, ale kapitulácia“.
Európa urobila Spojeným štátom niekoľko ústupkov vrátane prijatia 15-percentných ciel na svoj kľúčový vývoz výmenou za nič. A potom 18. augusta prišli európski lídri do Bieleho domu.
Ak existuje nejaké umenie, ktoré prezident Donald Trump ovláda dokonale, je to vytváranie scén. Sedel vo svojom veľkom polohovateľnom kresle za veľkým písacím stolom a lídri Nemecka, Francúzska, Talianska, Fínska, Ukrajiny a Spojeného kráľovstva, predsedníčka Európskej komisie aj generálny tajomník NATO sa krčili na opačnej strane ako prosebníci, ktorí dúfajú, že dostanú prácu v Trumpovej televíznej reality šou The Apprentice.
Žiadna scéna by lepšie nevyjadrila nepomer vo fanfarónstve, ale aj v reálnej moci.
Neexistuje však žiadny dôvod, prečo by bola Európa odsúdená na to, aby sa klaňala pred darebáckym prezidentom Spojených štátov.
Európa má oveľa viac obyvateľov a spoločný HDP Európskej únie, Spojeného kráľovstva a ďalších krajín zviazaných s Úniou, ako sú Nórsko a Švajčiarsko, sa k tomu americkému približuje.
Vizionár de Gaulle
Slabosť Európy je zrkadlom jej vlastných chýb. Začnime tou najväčšou: bezpečnosťou. Kolega Garicano to vystihol dobre: „Nemôžete vyhrať obchodnú vojnu proti armáde, ktorá vás chráni.“
Pred šesťdesiatimi rokmi vyzeralo odhodlanie francúzskeho prezidenta Charla de Gaulla vytvoriť nezávislú európsku obrannú kapacitu ako galská tvrdohlavosť. Dnes sa to zdá ako vizionárstvo.
Ruská agresia odhalila, aká odhalená je Európa bez bezpečnostných záruk Spojených štátov – a na tie sa nemožno spoliehať, kým je prezidentom Trump.
Európa pre riešenie svojho bezpečnostného deficitu nerobí dosť. Pripúšťam, že výdavky na obranu sa zvyšujú. Z 28 európskych členov NATO ich dvadsať v roku 2024 vynakladalo na obranu viac ako dve percentá HDP, čo predstavuje nárast o 0,6 percentuálneho bodu iba za dva roky.
To je však stále ďaleko od 3,4 percenta, ktoré vynakladajú Spojené štáty, a od 4,7 percenta, ktoré si na rok 2025 naplánovalo Poľsko.
Obstarávanie v oblasti obrany v Európe je tiež neuveriteľne roztrieštené. Každá krajina sa snaží vytvárať pracovné miesta nákupom zbraní na miestnej úrovni. Výsledkom je neefektívnosť a oneskorenia.
Navrhovaný európsky obranný mechanizmus, ktorý by zahŕňal Spojené kráľovstvo a slúžil ako spoločná obstarávacia agentúra, je oveľa lepším riešením. A rovnako myšlienka (aspoň krátkodobo) nakupovať od USA zbrane, ktoré Ukrajina a východná Európa potrebujú pre svoju bezpečnosť.
Najvyšší čas na európske dlhopisy
To všetko vedie k otázke, ako môže Európa zaplatiť za svoje prezbrojenie. Európska únia nedokončila ani úniu kapitálových trhov, ktorá by umožnila podnikom požičiavať si lacnejšie na celom kontinente, ani bankovú úniu, ktorá by prerušila slučku medzi bankami a ich národnými vládami.
Nevytvorila ani dlhopisy, ktoré by EÚ trvalo vydávala spoločne v mene všetkých svojich členov. Počas pandémie si na základe núdzových právomocí EÚ spoločne veľa požičala, ale nie je jasné, či sa tieto pôžičky po splatnosti obnovia, a už vôbec nie, či bude tento systém slúžiť ako základ pre niečo väčšie a trvalejšie.
Je to škoda, pretože spoločný eurobond by Európe priniesol obrovské výhody.
Nielenže financovanie spoločnej obrany prostredníctvom spoločných dlhových záväzkov dáva z ekonomického hľadiska dokonalý zmysel.
Eurobondy by tiež pomohli premeniť euro na celosvetové bezpečné aktívum – a na túto zmenu je tiež najvyšší čas.
Veď vďaka Trumpovým výčinom hľadajú investori všade vo svete alternatívu k doláru.
Na Draghiho správu sadá prach
Globálne euro by pravdepodobne znamenalo aj silnejšie euro, čo brzdí politikov z exportne orientovaných ekonomík, ako sú Nemecko a Holandsko. Možno by však silnejšie euro bolo ideálnou zámienkou na dokončenie ďalšej nedokončenej úlohy: jednotného trhu.
Európska únia by teoreticky mala byť plne zjednoteným trhom na obchod so všetkými tovarmi a službami. Ale mnohé prekážky pretrvávajú.
Fragmentácia je hlavnou témou Draghiho správy o konkurencieschopnosti EÚ. Predstavil ju v septembra 2024 a odvtedy na ňu v Bruseli sadá prach.
Vonkajšia slabosť Európy je výsledkom jej vnútornej slabosti. Keď bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová v roku 2012 sľúbila, že „kým budem žiť“, nebudú žiadne eurobondy, neukázala prezieravé štátnické myslenie, ale jednoducho sa snažila upokojiť zarytých odporcov noviniek.
A keď nedávno francúzsky prezident, liberál a internacionalista Emmanuel Macron urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zablokoval obchodnú dohodu medzi EÚ a Mercosurom, bol to len ústupok francúzskym poľnohospodárom.
Ak je toto vedenie, ktoré Európa dostáva od svojich najvýznamnejších osobností, čo môžu Európania očakávať od menej významných politikov kontinentu?
Vzhľadom na to, že z jednej strany hrozí Európe Trump a z druhej Putin, nemôžu si už Európania dovoliť pasivitu svojich lídrov.
Jediný zostávajúci hrdina na svete musí zakročiť. Demokrati na celom svete čakajú.
