Autorka je poslankyňa pre Progresívne Slovensko
„Sú to zmeny pre ideálny stav školstva. Ten však nemáme,“ povedala mi mama autistického chlapca, keď sme diskutovali o balíku zákonov, ktoré do parlamentu predložil minister školstva Tomáš Drucker.
Minister navrhuje zmeny financovania súkromných škôl a núti ich rozhodnúť sa – buď sa vzdajú školného a začnú prijímať deti zo susedstva, alebo prídu o 20 percent normatívu. To by mohlo byť pre mnohé likvidačné.
To je zjednodušené zhrnutie zákona. V skutočnosti je zákon zložitý, obsahuje mnohé výnimky a neprehľadné pravidlá. To je len časť jeho problému. Súčasný systém totiž nefunguje a zmeny môžu situáciu ešte zhoršiť. Už dnes má každé dieťa právo nastúpiť do spádovej školy, v praxi mnohé školy odmietnu prijať dieťa so zdravotným znevýhodnením.
Argumentujú, že nemajú skúsenosti so vzdelávaním detí so špeciálnymi potrebami, chýbajú im asistenti, v triedach je priveľa detí a učitelia sú preťažení. Sú to všetko reálne problémy, ktoré však zostávajú dlhodobo nevyriešené, a tak sa z nich miestami stávajú pohodlné výhovorky, prečo zákon v praxi neplatí.
Tieto deti napriek zákonnému nároku často končia v súkromných školách mimo svojho „spádu“. Do tých škôl, ktoré minister tlačí do zmeny ich fungovania.
Nútený odchod zo školy
Stáva sa aj to, že dieťa síce do školy nastúpi, no stretne sa tam so šikanovaním či nepochopením a rodina musí nakoniec hľadať iné riešenie.
Počúvam to od mnohých rodičov a potvrdzujú to aj skúsenosti Platformy rodín detí so zdravotným znevýhodnením. Jej riaditeľka Monika Fričová pre denník SME povedala: „Väčšina zariadení dieťa odmietne a aj v spádovej škole, ktorá deti musí prijať, riaditelia rodičov skôr odrádzajú. Pre tento nekonečný boj sa väčšina rodičov vzdá a uspokojí s pár hodinami v škole.“
Niektorí rodičia nájdu v sebe silu a so školami sa súdia. Tak ako pani Lucia Kureková, ďalšia mama, s ktorou som sa stretla. Obvolala tridsať škôl, kým našla takú, ktorá prijala jej syna s autizmom.
So spádovou školou sa súdila dva roky. Súd vyhrala a syna zapísala do spádovej školy – s prirodzenými obavami, ako sa mu tam bude dariť. Nie je jednoduché poslať dieťa do školy, kde na začiatku nebolo vítané. Bez takýchto krokov sa však systém nezmení.
Len málo rodičov ide touto cestou. Časť detí končí na nútenom domácom vzdelávaní, tak ako syn matky z úvodu textu. Niektorým sa podarí nájsť miesto v inej štátnej škole. Mnohí si však vyberú súkromné školy, lebo práve tie sú často ústretovejšie a deťom so špeciálnymi potrebami podávajú kvalitnejšiu podporu.
Potvrdzujú to aj čísla: súkromné školy majú v bežných triedach dvakrát vyšší podiel začlenených detí s autizmom ako štátne základné školy. A to napriek tomu, že zo zákona majú povinnosť prijímať ich jedine štátne školy.
Cesta k riešeniu musí vyzerať inak
Mnohé neštátne školy sú totiž na rozdiel od štátnych ochotné tieto deti prijímať a rodičia si ich vyberajú. Preto keď hovoríme o zmene financovania súkromných škôl, musíme hovoriť aj o deťoch so zdravotným znevýhodnením. Cesta k riešeniam by mala vyzerať inak, ako navrhujú predložené novely. Riziká, ktoré so sebou nesú, sú priveľké.
Nevedia zaručiť, že sa základné školy skutočne stanú inkluzívnejšími a kvalitnejšími. Naopak, môžu ohroziť fungujúce alternatívy, akými sú vzdelávanie v neštátnych školách či domáce vzdelávanie, ktoré zákon taktiež sťažuje.
Máme na Slovensku drahé súkromné školy, je legitímne prehodnotiť, či majú popri vysokom školnom dostávať rovnaké financie zo štátneho rozpočtu ako školy v najchudobnejších regiónoch.
Pre ministra Druckera je prípadné zvýšenie školného len „férová“ úprava. Pre tisíce bežných rodín, ktoré hľadajú pomoc pre svoje deti, to však môže znamenať koniec dostupnej alternatívy.
Viac ako polovica súkromných škôl vyberá školné do 100 eur na žiaka za rok. To je suma blížiaca sa poplatku ZRPŠ na štátnych školách. Sú teda dostupné aj pre rodiny zo strednej vrstvy.
Ak sa tie súkromné školy, ktoré teraz ochotne prijímajú deti so znevýhodneniami, nezaradia do nového systému a zvýšia školné, môžu sa stať práve pre tieto rodiny nedostupnými. To, že rodičia hľadajú alternatívu, lebo spádová škola odmietla ich dieťa, nie je ich vina ani slobodná voľba.
Zodpovednosť musí od rodičov prebrať štát
Ministerstvo rieši tento problém na úplne nesprávnom konci. Namiesto toho, aby konečne donútilo štátne školy plniť si zákonné povinnosti a vytvorilo im na to podmienky, teda zabezpečilo asistentov, podporu a financie, volí cestu obmedzovania alternatív. Trestá školy, ktoré vznikli a fungujú práve preto, lebo štát dlhodobo zlyháva.
Zodpovednosť za hľadanie školy, ktorá vie dieťaťu poskytnúť podporné opatrenia podľa jeho potrieb, musí od rodičov prebrať štát prostredníctvom regionálnych úradov.
Namiesto riešení ministerstvo ponúka chaos a ďalšiu neistotu pre tých najzraniteľnejších. Preto sa rodičia detí so znevýhodnením právom pýtajú: „Sú to zmeny pre ideálny stav školstva. Ten však nemáme. Kde sa budú vzdelávať naše deti?“
