Autorka je výskumníčka Amnesty International Slovensko
Na chodbe mestského úradu sedí žena s dvoma deťmi. V rukách drží zložku s papiermi, ktoré pozná už naspamäť. Čaká, kedy ju zavolajú podpísať zmluvu na ďalší mesiac. Mesiac čo mesiac. Už roky. Ľudia prídu, čakajú, podpíšu nájomnú zmluvu k mestskému nájomnému bytu.
Bez námietok, bez istoty, že tam budú môcť zostať aj ďalší mesiac. Mladšie dieťa sa hrá s kľúčom od bytu. Žena sa usmieva, no v očiach má napätie, ktoré neustupuje ani po podpise. Vie, že o pár týždňov tu bude sedieť znova. Na konci sa rutinne rozlúčia: „Dovidenia zas o mesiac.“
Na Slovensku žijeme v krajine, kde pre mnohých ľudí domov trvá len mesiac. Každý mesiac sa ľudia žijúci v týchto prekarizovaných nájomných režimoch musia vrátiť na obecný úrad, podpísať nový dokument a dúfať, že im bude udelené predĺženie. Ak vyjadria obavy týkajúce sa plesne, požadujú opravy alebo sa bránia diskriminačnému zaobchádzaniu, predĺženie im môžu zamietnuť.
„Ja som tu dva roky, on je tu päť rokov a každý mesiac musíme podpisovať zmluvy. Stále podpisujeme zmluvy. Včera som bol akurát na úrade podpisovať. Ja si myslím, že aj keby nás chceli akože testovať, tak za tie dva roky už vidia, že platím, nie? Každý mesiac predlžovať, podpisovať, platiť,“ povedal jeden nájomník.
Iný rezignovane vysvetlil: „Dneska som tu, zajtra tu byť nemusím.“ Formálne nikoho nevysťahujú. V skutočnosti sa však tento systém nedá odlíšiť od života pod neustálou hrozbou vysťahovania.
Táto škandálna prax sa neuplatňuje na všetkých, ale iba na vybrané skupiny a lokality. Segregácia sa tu prejavuje nielen v priestore, ale aj v čase, v práve, v každodennej praxi a dokonca aj v predstavivosti.
