Milé čitateľky, milí čitatelia,
ak je v ohrození samotná demokracia, volič by nemal voliť srdcom, ale rozumom. Ak chcete poraziť autokrata, neútočte na jeho hlavného vyzývateľa pre prešľapy, ktoré sú v porovnaní s hriechmi vládnej moci len banalitami. Ak nechcete, aby vládla skorumpovaná mocenská skupina, nedrobte hlasy a podporujte len tie strany, ktoré sa s určitosťou dostanú do parlamentu alebo – v inej verzii poučky – „ktoré sa nespoja s ríšou zla“.
Desaťročia sledujem poučky pre voliča v Maďarsku a na Slovensku, kde sa po návrate Roberta Fica podobné politické folklórne múdrosti zintenzívňujú. Voliči ich väčšinou neposlúchnu, čo, samozrejme, nie je testom ich správnosti alebo nesprávnosti.
Jeden môj maďarský kolega mi pri každom našom stretnutí zopakuje: Slováci by mali ďakovať Bohu za proporčný volebný systém, lebo v krajinách, kde politický étos na ochranu demokracie nie je v krvi národa, je takýto systém najdôležitejším predpokladom na odvolanie autokrata. Jasné, neustála nutnosť formovania koalícií, vyjednávania a kompromisov musí byť otravná, ale nemáte dvojtretinového Viktora Orbána.
Požehnanie a prekliatie koalície
Slovenská spoločnosť si posledné týždne naplno vychutnáva toto „požehnanie“ – a to nielen politológovia, komentátori, ale aj bežní používatelia sociálnych sietí (čo je dnes asi v niektorých prípadoch už rovno aj kvalifikácia) diskutujú, či najsilnejšia opozičná strana Progresívne Slovensko má ešte vôbec zvažovať spoluprácu s KDH, keďže pomohlo Smeru znetvoriť našu ústavu hlasovaním za nebezpečnú národnú identitu.
Niektorí sú zástancami principiálneho postoja: tím Šimečku by už nemal spoluprácu s KDH ani len zvažovať – veď čo zabráni Robertovi Ficovi, aby nevytiahol pre kresťanských demokratov ďalšiu návnadu? Iní zase tvrdia, že matematika nepustí a úvahy o vynechaní KDH zo spolupráce sú len také verbálne cvičenia, keďže sa demokratickými stranami politická scéna až tak nehemží.
Igor Matovič je jasnejší prípad – o spoluprácu s ním sa pokúšali viacerí, jednotlivci aj strany, a dopadlo to vždy rovnako: konfliktom. To je v podstate katastrofa tak pre vládnutie, ako aj pre prácu v opozícii.
Namieste je ďalšia poučka od našich politológov – alebo, ako by povedal jeden rozhľadený poradca punditov: či už úspešné, alebo aj menšie strany bojujúce o prežitie by mali praktizovať určitú mieru sebazaprenia v záujme volebnej matematiky.
Sebazaprenie v záujme demokracie?
Horší dosah má táto poučka pre takzvané konfesionálne strany, ktoré dokážu rásť len cez svoje obľúbené témy – lebo potom tá téma nemôže byť predmetom sebazaprenia.
Čo keby strany začali praktizovať to povestné „sebazaprenie“ podľa vážnosti ohrozenia, ktorému chcú čeliť – napríklad zmenou politického usporiadania, mentálnym pripájaním Slovenska k Rusku, zrádzaním spoločného európskeho postupu voči Putinovi? Nehovorím, že strany nebudú potrebovať aj ďalšie sito – veď cez toto sito sa deklaratívne prešmykne aj Matovič.
Nechcem zabudnúť ani na ďalšiu poučku: v proporčnom volebnom systéme sa veľké strany nesmú dať unášať predstavou, že ony sú vedúcou stranou. Trocha, samozrejme, protirečí táto múdrosť výzvam na sebavedomé líderstvo, ráznosť, rozhodnosť a ešte mnohé silové veci odporúčané lídrovi opozície, aby sa nezdal príliš slabý.
Poučenie z krízového vývoja
Existuje pre nás poučenie z krízového vývoja v Maďarsku? Áno, vnucuje sa nám už roky, ale podľa pohľadu na našu politickú realitu sme sa veľmi nepoučili.
Vo voľbách vyzývateľ Orbána Péter Magyar musí vyhrať vo veľkom štýle – v systéme, ktorý Fidesz zmenil pre potreby diktatúry. Takže momentálne Magyar spoluprácu s malými stranami, ktoré len tak oscilujú okolo prahu parlamentu, ani nezvažuje, lebo jeho strana musí získať dve tretiny.
Prečo? Fidesz sa zabetónoval pri moci, v ústavných inštitúciách sedia Orbánovi ľudia a budú tam ešte ďalších sedem až desať rokov. Maďarský ústavný súd je momentálne stopercentne lojálny Orbánovi a jeho ľudia sú zvolení na deväť až dvanásť rokov. Ak Magyar nebude mať dvojtretinovú, čiže ústavnú moc, nebude ich môcť vymeniť.
Môžeme si povedať, že v maďarských voľbách je v stávke oveľa viac ako na Slovensku a že tak u nás ešte môžeme testovať rôzne poučky – a dokonca aj malé strany môžu byť nezodpovedné alebo hrať len pre seba. Aby tento text nebol len exhibíciou rôznych cudzích poučiek, pridávam aj svoju vlastnú: v ďalších voľbách na Slovensku sa nebudeme snažiť o nič menšie než Maďari: o parlamentnú demokraciu. Už teraz sa minul priestor na experimentovanie.
Volebná matematika je síce dôležitá, ale bez zrozumiteľného obsahu voliči politické rovnice nepochopia. Ak nebudú jasne vedieť, o čom rozhodujú, tak sa budú rozhodovať na základe sloganov a obľúbených tém jednotlivých strán a v tejto disciplíne demokratické strany nemusia mať prevahu.
O čom som ešte minulý týždeň písala:
Keď sa učitelia boja
Keď Prešovská univerzita pozvala Roberta Fica na otvárací ceremoniál nového školského roka a vypočula si jeho myšlienky o možnej zmene politického zriadenia na Slovensku, musela vedieť, že servíruje študentom politickú propagandu, ktorá na akademickú pôdu nepatrí.
Mohli to zachrániť študenti svojimi kritickými otázkami, lenže vieme, že za odvážnejšie prejavy postoja – napríklad nepodanie ruky prezidentovi ako prejav nesúhlasu s jeho politickými rozhodnutiami – Fico v minulosti navrhol študenta „prefackať“.
Takže napríklad pedagógom, ktorí s pozvaním Fica a s jeho postojmi nesúhlasili, neostalo nič iné, len napísať rektorovi univerzity. Znepokojujúcejšie ako samotné pozvanie Fica je však skúsenosť signatárov protestného listu – obavy profesorov a zamestnancov univerzity z vyjadrenia nesúhlasu s prejavom premiéra.
Čítajte: Fico na Prešovskej univerzite: Keď sa akademická pôda zmení na tribúnu propagandy
Bude Babiš českým Ficom a čo to znamená pre Visegrád
Vráťme sa ešte na chvíľu k poznámke, že Babiš nebude Robertom Ficom – túto predstavu si dávajú aj medzinárodní diplomati ako magnézium na upokojenie.
Pripomeňme si však, že ani Robert Fico nebol v čase, keď bol v opozícii, ani pred svojím návratom k moci tým Ficom, ktorého poznáme dnes. Na dne jeho premeny bola, samozrejme, korupcia – alebo fakt, že vtedajšia štátna moc sa naňho už nepozerala ako na nedotknuteľného a jeho korupcia sa začala vyšetrovať. On aj jeho ľudia potrebovali ochranu.
Môže niečo alebo niekto pritlačiť trestne stíhaného Babiša, ktorý sa topí v konfliktoch záujmov, do kúta a vytvoriť preňho situáciu, že jediné východisko pre život bez perspektívy trestu bude vládnuť krajine?
Čo ak balíček zákonov, ktorými bude chcieť obšťastniť národ, bude Únia kritizovať? Ak si niekto myslí, že odolá desaťročiami otestovaným Orbánovým sloganom o útočnom Bruseli, o byrokratoch, ktorí sa mstia za odmietnutie genderovej politiky, otázka bude znieť: do akej miery?
Babiš je momentálne zaseknutý tam, kde bol Fico počas svojej tretej vlády, keď hral s Úniou na dvojakú rétoriku: doma proti Bruselu, v Bruseli kompromisný.
Čítajte: Obchodník alebo český Fico? Kto je Andrej Babiš po voľbách
Veci, ktoré ma zaujali z práce mojich kolegov:
- Analýza opozície po novele ústavy: KDH si môže privodiť koniec v parlamente, víťazom môže byť SaS
- Agnieszka Holland: Aj diagnózou bol Kafka moderný. Nerozumel tomu, že niektoré veci sa prosto nerobia
- Za čisté kancelárie si Tipos priplatí. V súťaži oslovil firmy, ktoré s upratovaním nič nemajú
Beata Balogová
