Autorka je režisérka
Tí, ktorí nakrúcajú rozprávky, sa musia zmieriť s tým, že princezné nestarnú. Pri prvej rozprávke som bola od svojej princeznej staršia o desať rokov, pri druhej o pätnásť, pri poslednej o dvadsať. Pri ďalšej nás bude deliť štvrť storočia, v mojich očiach bude decko.
Ja sa budem v jej očiach pohybovať v biblickom spektre. Chápem ju, päťdesiate narodeniny rodičov sa nám všetkým javili ako predzvesť pohrebu.
Pred desiatimi rokmi sme začali byť pozývaní na päťdesiatku našich kamarátov. S primeranou dávkou sústrasti sme im priali peknú jeseň života a bavili sme sa na ich vôli vymeniť si bedrové kĺby za nehrdzavejúcu náhradu, nastreliť vlasy, vytiahnuť kožu na tvári a vymeniť milenku za svižnejší model. A teraz sa to deje nám samým, partnerom, súrodencom, kolegom, kamarátom z detstva. Z tváre nám trčí príbeh.
Sme generáciou Husákových detí, ktorá sa v detstve bicyklovala bez prilby, visela na prašiaku dolu hlavou, cestovala s papierovou mapou, kde sa trasa z Bratislavy do Košíc zmestila na átrojku. V časopriestore nás orientovali hodinky z prvého svätého prijímania, ktoré bolo treba každé ráno natiahnuť.
Rodičia nemali najmenšie tušenie, kedy a či sa vrátime z diskotéky, a neexistoval spôsob, ako by to mohli zistiť. Vytočiť medzimestské číslo na telefóne pevnej linky trvalo minútu, prvé mobily priniesli luxus spýtať sa dispečerky, čo sa hrá v kine a o koľkej ide autobus. Atribútom príťažlivosti bola šušťáčka a hlučný dvojkazeťák, obľúbené pesničky sme pretáčali ceruzkou, disponovali sme preukazom do knižnice a kým sa na počítači načítala webová stránka čohokoľvek, stihli sme si zaliať turka a skočiť do bufetu cez cestu na desať deka vlašáku.
Prežitie detstva bez prilby, mobilu a linky dôvery nás predurčuje na istú mieru odolnosti voči smogu sociálnych sietí a virtuálneho luftprázdna. Vývoj osobnosti však vyžaduje aj vernosť vlastnému zákonu a to je to, čo nás sužuje. Sme polámaní v miere, v akej sme odpadli sami od seba. Všeličo z prežitého sa už nedá napraviť, ale možno to pochopiť. Vraciame sa do svojho vnútra, do vrstiev, ktoré sme predtým potlačili v mene výkonu. Lineárny rast osobnosti sa zastavuje, už sa neprejavuje ako stúpanie po rebríku, ale zostupovanie do hĺbky. Už nemá zmysel expandovať, ale dozrieť. Učíme sa rozlišovať medzi tým, čo je naše a čo nám bolo požičané.
Listy našej košatej sebaprezentácie žltnú a odpadávajú a odhaľujú nahý kmeň. Konečnosť vystupuje z hmly a odníma zbytočné. Pred nami už ani náhodou nie je druhá polovica života.
Pre filmárov je najvzácnejší okamih nakrúcania čas, ktorý sa nazýva „magic hour“. Večerná chvíľa, keď sa deň láme v súmrak, slnko pozlacuje svet, zjednocuje ho a prepožičiava mu najkrajšie svetlo. Až jeseň zjaví, čo splodila jar, a večer nám bude jasné, čo započalo ráno, povedal Carl Gustav Jung.
Nám, generácii Husákových detí sa schyľuje k magickej hodine.
