Autorka je spisovateľka
V utorok krátko po šiestej ráno dorazím na autobusovú stanicu v našom meste, idem do Trenčína. Čakáme.
Dievča a chlapec, obaja v čiernom, sa zanietene bavia o pomeroch v ich študentskom parlamente. „Deti, tichšie,“ otočí sa k nim žena v žltom kabáte a ony sa naozaj stíšia. Traja maturanti za mnou sa rozprávajú o stužkovej, podpichujú sa, sú vulgárni.
Nastupujeme. Púšťam pred seba dievča s ruksakom, má na ňom odznak s nápisom 100-percentná čistá láska.
Kupujem si lístok, vodič mi vydáva drobné, chápem, že okrem šoférovania je aj predavačom, strážcom, poslucháčom, zverujeme mu svoje životy a na cestách rôznej triedy, na medzimestských linkách to nie je žiadna romanca. Je nás možno dvadsať, nepočítam to, ale postupne, na početných zástavkách sa vozidlo naplní po okraj.
Hovorím im deti, ale mnohí sú už dospelí, dve dievčatá a dvaja chlapci si rozložia magnetického obesenca a celú cestu sa nahlas smejú. Popri hre sa rozprávajú o posilňovni, dievčatá majú trénerku, platia jej deväťdesiat eur na mesiac, cez víkend roznášajú letáky a ostatné si doplácajú z vreckového.
Áno, tento autobus stojí v každej dedine a v každej z nich pristupujú aj starší. Niektorí venujú deťom znepokojujúci pohľad - čo z nich bude, bože môj. Sú tínedžeri diametrálne odlišní od toho, akí sme boli v ich veku my a robí z nich kultúra nadmerného uznávania slabé kusy?
Dookola počúvam a čítam o generáciách zet a alfa, čím všetkým nie sú a mohli by. Sme my päťdesiatnici diametrálne odlišní od našich rodičov v tomto veku? Ja som.
Generačné rozdiely vždy boli
Vybavujú sa mi spomienky na školské výlety autobusom a na učiteľov, ako stoja v uličke a striehnu, či netrúsime.
Tento autobus nemá komfort diaľkových liniek, nikto si nepolohuje sedadlo a neexistuje priestor na kufor či veľkú tašku, takéto cestovanie v rannej špičke je stiesnené, ale ja sa nesťažujem, sedím pri okne a dívam sa na krajinu, rozmazanú zeleno-hnedú tapisériu s bielym oparom. Tí, čo sú sami, majú slúchadlá. Sem-tam pukne plechové viečko z energetického nápoja.
Dianie v našom malom pohybujúcom sa kúsku sveta vnímam periférne a hlavne ušami, snažím sa nezízať na každého, ako to niekedy robievam. Každé ráno križujú cesty tisíce ľudí v autobusoch, je to ekologické a dostupné, ale viem nabetón, že nikto z nás, ktorí sme tu, si to nevybral pre ochranu životného prostredia. Nemáme inú možnosť, to je celé.
Možno si myslieť, že takéto rána obsahujú len temné a strohé odtiene a takéto rána sú náročné, chudobní chodia spojmi, v lete sú v nich spotení, v zime uzimení, sú aj takí, ktorí nikdy necestovali autobusom a nevedia, či by to zvládli.
