Autorka je režisérka
V roku 1815 po fiasku na bojisku pri Waterloo Európa definitívne vyriešila Napoleona a deportovala ho na ostrov v strede Atlantiku. Vo Viedni, na mierovom kongrese, ktorý položil základy modernej diplomacie, sa nanovo usporiadala mapa Európy a v Uhrovci sa 28. októbra narodilo dieťa, ktoré nemohlo tušiť, že sa stane metaforou pre slovenské dejiny.
Charakterizovala nás slabá politická reprezentácia a obmedzený prístup k vzdelaniu. Kultúrna elita sa považovala za Maďarov, v banských mestách za Nemcov. Katolíci a evanjelici si nevedeli prísť na meno, jedni mali ako bohoslužobný jazyk latinčinu, druhí češtinu.
Prevažne negramotné obyvateľstvo sa dorozumievalo, ako vedelo, bol to nereinkarnovateľný babylon pestrých nárečových a dialektových foriem.
Slovenská identita bola nejednoznačný a podozrivý pocit, nie fakt. Štúrovmu startupu kodifikácie spisovnej slovenčiny nikto z kompetentných nevenoval gram pozornosti a jeho žiadosti o pochopenie a podporu myšlienky, že jazyk podmieňuje definíciu národa, sa museli javiť ako beznádejný pokus na Donio.
Keď spolu s Hurbanom a Hodžom kodifikovali slovenčinu, povýšili vlastne jazyk na politikum. Rozhodnúť sa písať po slovensky totiž znamenalo prihlásiť sa k identite, ktorá oficiálne neexistovala. Bolo to od nich mimoriadne odvážne a v istom zmysle revolučné. Dokážeme dnes vôbec plnohodnotne doceniť význam Štúra ako iniciátora kultúrno-jazykovej rekonfigurácie Slovákov? Tento jednoznačný akt vzbury, masívnej kultúrnej revolty v krajine, kde sa poníženosť považovala za cnosť a talent držať hubu a krok za manuál prežitia?
