Jeden zo slovenských Jánošíkov, ako ho vidí Stanislav Štepka. FOTO - REUTERS
Povedz mi, aké mýty vyznávaš, a ja ti poviem, aký si, dalo by sa povedať, keby sme sa chceli zamyslieť nad témou, ktorá našich rodákov zvyčajne neprovokovala, pretože lepšie bolo mýtom veriť, ako o nich pochybovať. Lebo s mýtmi je isto veselo. Len sa s nimi treba naučiť žiť. Naučiť, teda ich poznať, spoznávať. A, ak sa len trochu dá, nepliesť si ich so skutočnosťou. Presnejšie: nevydávať ich za skutočnosť, niekedy priam najskutočnejšiu. To je totiž asi najťažšie, ak nie nemožné.
Mýtus, dávny či nedávny, je oznam, rozprávanie, ktoré v prostredí, v ktorom vzniklo či funguje, sa považovalo za pravdu, hoci bolo viac ako nepravdepodobné. Mýtus je teda výmysel, nepravda, ktorá sa pokladá za realitu a ako vravel starý dobrý Jonathan Swift, niet takého nezmyslu či absurdity, o ktorej by tí či oní filozofi netvrdili, že to je - pravda.
