Parsifal v réžii Christopha Schlingensiefa. FOTO - REUTERS
Roku 1887 popísal Richard Wagner budovu svojho divadla ako miesta, na ktorom máme slobodu "nadýchnuť sa a nájsť samých seba". Je otázka, či by to povedal aj pri súčasných, veľmi voľne interpretovaných produkciách. No presne tohto ducha som chcela nájsť, a tak som sa z New Yorku vybrala na Bayreuthský festival, zhliadnuť povestnú inscenáciu Parsifal Christopha Schlingensiefa, dirigovanú veľkým Pierrom Boulezom. Enfant terrible a majster - v spoločnom pokuse stvoriť umenie, rituál a históriu. Bola to moja prvá cesta do Bayreuthu.
Snové lúky
Tri hodiny autom z frankfurtského letiska, káva a kľúč od izby. Ako na zlosť som si doma zabudla kreditku. Izba bola príjemná, mala trochu z atmosféry lyžiarskej chaty, a vedľa obligátneho ovocia som si našla lístok na dve operné predstavenia. O hodinu neskôr som sa, zmorená jet-lagom, už zberala na Tannhäusera. Pripravili ma na to, že vkročím do uzavretej komunity. Urobila som to ako miestni, kúpila som si zmrzlinu a oprela sa o Wagnerovu bustu. Priznávam, že počas predohry k Tannhäuserovi vzorne oddirigovanej Christianom Thielemannom som si zdriemla a načisto prespala veľkú časť scény na Venušinom vrchu.
