FOTO - REUTERS
Začiatkom deväťdesiatych rokov, keď malo mobil ešte len málo ľudí, a aj s tými niekoľkými bolo cestovanie vlakom hotové utrpenie, som napísal dosť podráždený článok. V zásade som tam spomínal, že mobil by mali mať len ľudia, ktorí sa zaoberajú transplantáciou orgánov, inštalatéri (v oboch prípadoch sú to osoby, ktoré musia byť vo verejnom záujme dostihnuteľné kdekoľvek a okamžite) a cudzoložníci. Pre zvyšok ľudstva, predovšetkým v prípadoch, keď inak celkom nenápadní páni vykrikovali vo vlaku či na letisku do mobilu čosi o akciách, tvarovanej oceli či bankových pôžičkách, mobil predstavoval znak spoločenskej podriadenosti: skutočne mocní nemajú mobily, ale dvadsať sekretárok, ktoré im filtrujú komunikáciu, mobil však potrebuje len štvrtá liga podriadených, chudáci, ktorí musia byť v ktoromkoľvek okamihu k dispozícii svojmu nadriadenému, či drobní podnikatelia, ktorým banka oznamuje, že ich účet sa ocitol v červených číslach.
