nekultúrnosti a nezrelosti SDĽ. Štandardná politická strana sa totiž v takýchto situáciách rozhoduje úplne inak.
Z hľadiska vyslovovania (ne)dôvery Miklošovi je irelevantné, aké záujmy má SDĽ v súvislosti s privatizáciou SPP a aké vnútorné otrasy prežíva po prepade jej preferencií na historické dno. Tieto problémy si musí vyriešiť sama a ak pociťuje otázky plynární či ďalšieho zotrvania Ivana Mikloša vo funkcii ako koaličný problém, musí ho aj riešiť na pôde koalície. Výmena člena vlády napokon nie je v politike ojedinelým javom a koaliční partneri sa na ňom môžu dohodnúť bez asistencie opozície. Problém je však v tom, že v súvislosti s SPP a Miklošom ľavičiari neprezentovali žiadne vecné dôvody, ktoré by oprávňovali požadovať zmenu či zastavenie privatizácie plynární a odchod podpredsedu vlády pre ekonomiku. SDĽ sa teda nechce dohodnúť, ale v lepšom prípade vydierať koaličných partnerov. V tom horšom prípade chce dosiahnuť pád vlády a z nevysvetliteľných dôvodov profitovať z následného politického chaosu.
