Hokej je len naším zrkadlom

Ani v čase krvavých očí - od nevyspatia, ako inak - dokonca v takom čase ešte viac, by sme nemali zabúdať na súvislosti. Sklamanie z výsledku olympijskej kvalifikácie je úplne pochopiteľné, opäť sa naplno odhalili slabiny nášho hokeja - školácke chyby na modrej, priveľmi deravá rybárska sieť, priveľmi ľahko strácané nervy, pričastá ľahkovážnosť pred súperovou bránou. Nie veľmi kacírska otázka však znie - prečo by práve hokej mal byť výnimkou z „blbej“ celospoločenskej nálady? Prečo by nám práve slovenskí hokejisti mali dokazovať, či v nás vytvárať akúsi ilúziu, že sme lepší, ako v skutočnosti sme, že sa vyrovnáme svetu aspoň v niečom dôležitom? Prečo v čase kauzy BMG, čudného predaja akcií VSŽ, xenofóbnych nálad a útokov na rodičov detí, ktorí v štyroch tisíckach ročne nevidia ohrozenie slovenského štátu, keď nikto nevie, koľko Duckého zmeniek sa potuluje po šírom svete, keď ódy na NATO spieva ten, ktorý nedokázal skryť nadšenie, keď sme sa doň pred piatimi rokmi hlavne jeho vinou nedostali, prečo v takých časoch by sme si mali v nedeľu ráno o druhej a v pondelok ráno o piatej nahovárať, že sme čímsi cennejší? Isteže, kto by neveril obrovskej Demitrovej radosti, keď dal šiesty gól a nádej opäť žila naplno - skúste si však spomenúť, kedy ste v posledných mesiacoch/rokoch tak intenzívne opäť verili v niečo pozitívne. Pri sledovaní parlamentu alebo prezidenta, správach o ďalšom opitom havarovanom policajtovi, pri cynizme bývalých kritizujúcich chyby súčasných, keď vidíte tú neschopnosť dohody medzi najbližšími, označujúcimi samých seba za tých jediných pravých? A teraz sa majú stať ventilom práve hokejisti? Isteže, za zápas s Nemeckom a poslednú tretinu s Lotyšskom im nemožno vzdávať hold - ale do akej miery sa odlišujú od väčšiny z nás?