Partokracia, čiže vláda strán, nie je najšťastnejší variant demokracie, ale prijali sme ho za svoj (rovnako ako zdrvujúca väčšina súčasných demokracií), lebo nič lepšie zatiaľ k dispozícii nemáme. Východiskom partokracie je skutočnosť, že občania si svojich zástupcov nevyberajú priamo zo svojich radov, ale z kandidačných listín, ktoré mu predkladajú strany. V dôsledku toho v parlamente (ako aj v nižších zastupiteľských zboroch) vlastne nesedia priami zástupcovia občanov, ale predovšetkým zástupcovia strán, ktorí sú iba sprostredkovane a až v druhom rade aj zástupcami občanov. Poslanci sa v parlamente zoskupujú do svojich straníckych parlamentných klubov, vystupujú a hlasujú podľa pokynov svojich straníckych vedení, ktorým sa zodpovedajú za celú svoju činnosť nielen v rámci parlamentu, ale aj mimo neho, na verejnosti vôbec.
Pri takomto úzuse fungovania parlamentu sa potom akousi jeho neorganickou súčasťou stávajú tzv. nezávislí poslanci, ktorí sa do parlamentu dostali bez partajného mandátu (čo je v súčasnosti prakticky skoro vylúčené), alebo počas výkonu svojho mandátu danú stranu opustili (vystúpili z nej, alebo z nej boli vylúčení). Títo sa obvykle združujú a vytvárajú klub nezávislých poslancov (kopírujúci fungovanie partajného klubu), o priazeň ktorého sa potom uchádzajú jednotlivé politické strany pri presadzovaní svojich politických zámerov. Pretože však klub nezávislých je už sám osebe contradictio in adjecto (buď sú naozaj nezávislí, alebo tvoria klub so spoločnou vôľou), je to veľmi nestabilné a sporné zoskupenie skôr prechodného charakteru. Väčšina jeho členov sú totiž čakatelia na vstup do iných politických strán, ktoré jedine im môžu poskytnúť šancu na opätovné zvolenie do parlamentu.
Po parlamentných voľbách úspešná časť volebných strán (ktorá dosiahla stanovené kvórum) sa dostáva do parlamentu, neúspešná zostáva vegetovať mimo neho. Obvykle je málo pravdepodobné, že by za demokratických pomerov jedna politická strana získala nadpolovičnú či dokonca dvojtretinovú väčšinu a bola schopná sama vládnuť. Preto časť parlamentných strán sa zoskupuje do vládnej koalície, druhá časť odchádza do opozície. Východiskovým pravidlom koaličného zoskupenia je zásadná zhoda volebných programov koaličných strán, ich programových cieľov. Na tomto základe zostavujú svoj spoločný vládny program, s ktorým vládna koalícia predstupuje pred verejnosť a v rámci ktorého zostavuje vládu pre nasledujúce volebné obdobie.
Rozhodujúcimi subjektmi vládnej koalície sú vedúce reprezentácie zúčastnených politických strán, ktoré spoločne prijímajú koaličnú zmluvu a v jej rámci potom rozhodujú o proporcionálnom, adresnom a menovitom obsadení vládnych kresiel (v súlade s volebnými výsledkami), ako aj o každodennej vládnej politike ako celku. Za týmto účelom si u nás vytvorili tzv. koaličnú radu. Tieto koaličné subjekty by teda mali takisto (spolu)rozhodovať aj o odvolávaní svojich ministrov z koaličnej vlády.
