Môže to byť už aspoň päť rokov. Sedel som v krčme divadla Stoka po predstavení s významným nemeckým dramatikom Tankredom Dorstom, s jeho šarmantnou manželkou a spolupracovníčkou Ursulou Ehler a s rovnako významnými a šarmantnými herečkami divadla Stoka sestrami Piussi a rozprávali sme sa o všeličom. Zvedaví Nemci chceli vedieť všetko možné, a tak prišla reč aj na krčmu Stoky. Aká je fajn, ako spoluvytvára atmosféru divadla a napokon aj o tej najmateriálnejšej záležitosti: koľko prináša do divadelnej kasy. Vtedy sa sestry Piussi zaošívali a prezradili, že veľa veru nie. "Ako to?" začudovali sa hostia pri pohľade na slušne zaplnený podnik a konzumáciu na stoloch presahujúcu nemecký štandard. "No, len tak-tak zarobíme na výpalné," odpovedali ostýchavo sestry. "Výpalné v divadle?" čudovali sa Nemci, "nie gehört!" A tak sa dozvedeli, ako to funguje v jednom kultúrnom stánku v stolici Slovenska na Pribinovej 1.
Monológ za barom
Len čo vtedy po renovácii a po prázdninách začala Stoka novú sezónu v novej krčme, objavil sa pri novom barpulte mohutný muž s mohutnou zlatou reťazou na ešte mohutnejšom hrdle a povedal si taxu za ochranu podniku. Keď ľudia zo Stoky zalapali po dychu a nesmelo podotkli, že suma sa im vidí privysoká, gorila sa urazila. "Ako to, privysoká? Vo vašom prípade idem hlboko pod cenu! Ja totiž milujem umenie..." atakďalej, atakďalej, nechce sa mi reprodukovať monológ za barom. Skrátka vysvitlo, že zlatoreťazový muž si váži kumšt, divadlo obzvlášť, nie je nijaký nekultúrny barbar, Stoke dáva výraznú zľavu a je tak vlastne sponzorom divadla!
V tej chvíli sa obaja presvedčili, aká nadštandardne kultúrna je naša podtatranská krajina, kde aj mafia má hlboký vzťah ku kumštu. Čísla o podpore divadla Stoka z oficiálnejších zdrojov než je výpalnícka loby už len umocnili emocionálny šok nemeckých manželov.
Prebytočný majetok
Druhý zážitok je z nedávna. Kolegovi z Viedne, ktorý spoznával skromný bratislavský divadelný život, som prekladal inzerát z novín, kde Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky oznamuje kúpychtivej verejnosti, že predáva Divadlo P. O. Hviezdoslava ako prebytočný majetok. "Überschüssig?" čudoval sa ten naivný muž, ktorý veľmi rýchlo vyčerpal za pár dní kultúrnu ponuku Bratislavy. "Tak to tu píšu, prebytočný," vravím mu a rozprávam mu o tom, ako za vojny guvernér Národnej banky Imrich Karvaš nechal na podnet Janka Borodáča prepracovať projekt už rozostavanej bankovej budovy a vybudovať v nej divadlo. "To je toto divadlo?" pýta sa kolega z Viedne. "Toto, kde teraz sedíme?" "Jawohl!" odpovedám rázne ako dôstojník wehrmachtu zo sovietskeho filmu. Potom sa mu snažím vysvetliť logiku dofinancovania dostavby prastarej novostavby SND. Hovorím mu, že časť budovy, v ktorej práve sedí, bola ešte pred dvoma rokmi bankou, časť zostala divadlom. Teraz už banková časť budovy patrí neznámemu majiteľovi, ale jej rekonštrukciu robí firma, ktorej konateľom je istý Eric Assimakopoulos, ktorý chcel ani nie pred rokom za neobyčajne výhodných podmienok kúpiť už prastarú novostavbu SND vypínajúcu sa neďaleko divadla Stoka (Pribinova 1) a teraz - keď už robí rekonštrukciu tej bývalej bankovej polovičky budovy na Laurinskej, predtým Leningradskej - má záujem kúpiť aj tú druhú, divadelnú časť baráka, a zrejme preto si už bol poobzerať Divadlo P. O. Hviezdoslava aj znútra spolu s jedným z architektov prastarej novostavby, ktorý mal v prípade úspešnej kúpy prestavať prastarú novostavbu pre Assimakopoulosove multikultúrnoobchodné podnikateľské zámery, a keď to vtedy nevyšlo, tak ich pri terajšej návšteve Hviezdoslavovho divadla zaujímali najmä "spojovacie steny" medzi oboma budovami, lebo...
