FOTO - ČTK
Pri zmene epochy sa, prirodzene, mýty - najmä "prechodné", ideologicko-politické - vymieňajú, modifikujú, mení sa ich zmysel. Vtedy sú mýty silné politikum, vtedy je po nich spoločenská objednávka najväčšia. Menia sa pamätníky, pomníky, busty, symboly. Za tie prežité, staré sa už nebodaj i hanbíme, demýtizácia sa spája s deratizáciou. Husákovský mýtus dnes napríklad patrí medzi také možno aj preto, že sme pristúpili na českú interpretáciu aj nomenklatúru, a Husáka sme personálne stotožnili s dvadsaťročím po roku 1968.
(Účasť Jána Čarnogurského a Františka Mikloška na jeho pohrebe svedčí nielen o tom, že vedia čosi o protokole - obaja boli vtedy najvyššími slovenskými ústavnými činiteľmi - ale aj o tom, čo si zaslúži, na poslednej púti Slovák na stolci československého prezidenta. A ako dobrí katolíci zrejme vedia čosi o tom, že dejiny - pozri dejiny Vatikánu - sa nerátajú iba na desaťročia.)
