Americký minister zahraničia Colin Powell síce počas tradičného senátneho híringu neuviedol počet krajín, ktoré dostanú na novembrovom summite v Prahe pozvánku do NATO, ale keďže podľa neho „dôjde k značnému zvýšeniu“, aj Slovensko má zatiaľ stále veľkú šancu. O členstvo sa uchádza deväť krajín: Albánsko, Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko a Mecedónsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko. Aj keď hlavné slovo pri výbere má aliancia ako celok, predsa len americký Senát už čoskoro zaujme predbežné stanovisko, ktoré sa môže považovať za základ diskusie. Zvyčajne si však Senát osvojuje názor administratívy, ba celkom logicky samotného prezidenta. Zásadný návrh dostane prezident od strategického tímu Národnej bezpečnostnej rady na čele s Condoleezzou Riceovou. Významné slovo v rade majú aj minister obrany Donald Rumsfeld a minister zahraničia Colin Powell.
Nejako podobne to bolo aj pri pozývaní predchádzajúcich troch členov, Českej republiky, Poľska a Maďarska. Rada NATO dostala na stôl návrh prezidenta Billa Clintona a jeho predstava sa stala aj skutkom. Prečo Clinton, tak príjemne naklonený Bratislave, napokon Slovensko vyškrtol, je notoricky známe. Mečiarova vláda pripravila svojím šokujúcim správaním sa Slovensko o historickú príležitosť, a to aj napriek tomu, že vtedajšia ministerka zahraničia Madeleine Albrightová predsedu vlády neustále upozorňovala, čo by mal urobiť, aby Slovensko spĺňalo požiadavky na prijatie. Tie ostávajú aj teraz rovnaké. Slovami Colina Powella na senátnom vypočutí: „Budú nové krajiny pre alianciu prínosom? Spĺňajú kritériá dané akčným plánom členstva?“
Ide o dve zásadné otázky. Je zrejmé, že ak sa Slovensko do NATO dostane, bude to pre krajinu pod Tatrami nevšedný prínos. Ale čo prijatím Slovenska získa NATO? Nad tým sa už slovenskí politici programovo veľmi chabo zamýšľajú… Odpovedať na druhú otázku je o niečo ľahšie a mohol by ju z rukáva vysypať buď minister obrany, alebo zahraničia, ale najmä samotný premiér a pravdaže prezident.
