Posledná kríza Dzurindovho kabinetu vypukla 16. augusta a vyvolalo ju KDH. Vtedy jeho predstavitelia v najsilnejšej zostave (Hrušovský plus všetci traja ministri za KDH) zvolali najprv vo vlastnej réžii a bez konzultácie s koaličnými partnermi tlačovku, kde oznámili svoju ultimatívnu požiadavku na odvolanie Pavla Ruska z ministerského kresla. Potom s týmto ultimátom zašli za predsedom vlády s požiadavkou, aby návrh na Ruskovo odvolanie podal prezidentovi, a následne o svojom ultimáte informovali aj prezidenta. Stanovením a presadením tohto ultimáta sa KDH na svoj krátky hviezdny okamih trvania krízy stalo vedúcou silou vládnej koalície. Úspešne doviedlo vládu k pádu.
Ruskov mravný profil bola iba priehľadná zámienka na rozhodujúci útok KDH proti nemu. Rusko s týmto profilom vstupoval do vlády, po celý čas svojho ministrovania sa ním neskrývane a bez škrupúľ prezentoval. Chválil sa tým, že si svoju stranu aj sám platí. Jeho stomiliónová kauza bola známa už niekoľko týždňov, kým sa KDH rozhýbalo. Kauza to nebola trestnoprávna (napr. v podobe zneužitia právomoci verejného činiteľa) - ani politická (akou by bolo, napr. porušenie koaličnej zmluvy), ale KDH ju sformulovalo v čisto mravnej rovine. "Ministri KDH chcú byť členmi slušnej vlády," povedal vtedy Hrušovský. Ako keby toto bol prvý hrubý mravný delikt, ktorý sa v tejto vláde vôbec vyskytol, ako keby s jeho odchodom mohla táto vláda zázračne oslušnieť.
Rusko ako predseda koaličnej strany a potom aj ako koaličný minister ležal KDH v žalúdku už dávno, a to nie pre svoj mravný profil, ale pre svoju politiku liberálnej oponentúry voči zjavnému trendu našich kresťanských demokratov premeniť tento štát na svoju farskú republiku. Nebol to liberalizmus ani koncepčný, ani dôsledný, prejavoval sa skôr ako utilitaristické paberkovanie v liberálnych princípoch, ale na spenenie krvi slovenských kresťanských demokratov to stačilo. Práve pre toto si už dávno pred terajšou mravnou aférou odmietli s Ruskom podávať ruky, kým Mečiarovu pravicu bez rozpakov prijímali. Práve pre toto medzi svojich úhlavných nepriateľov radili nielen Ruska, ale celé jeho poslaneckú kamarilu vrátane Lintnera, Malchárka e tutti quanti. Mierou prijateľnosti politických partnerov sa im stal ich postoj k Vatikánskej zmluve. Škoda, že lintnerovci už asi nebudú mať možnosť preukázať, ako by pokračovali vo svojej pôvodnej liberálnej línii (atakov na KDH) a zároveň plnili plánovanú dohodu s novou koalíciou, diktovanú zrejme z pozícií KDH.
