Spúšťal som sa strmým svahom dolu, aby som zistil, kam vedie. Opieral som sa o palicu a spúšťal sa dolu polobehom, pološmykom.
Chlapi, čo stavali cestu dolinou, boli mocní a dokázali skladať oporné múry z obrovských a krivých kameňov. Dlhé kilometre oporných múrov. Strieľali skaly dynamitom a vypili veľmi veľa vody, ktorú im nosili malí chlapci z dediny od prameňa na Poľane.
Teraz stojí cesta opustene, len vo vode sa ozývajú mužské rozhovory. Je ticho, ranný opar. Zrazu na cestu zbehne zo svahu na ľavej strane chlap s palicou. To som ja. Poobzerám sa a pomaly sa vraciam naspäť. Zrazu počujem, ako si Bredy, čo ostal hore v lese, nahlas spieva. Má boreliózu a berie antibiotiká. Pred chvíľou mu prišlo zle. Vyspevuje mocným hlasom nejakú ľudovku o smrti, o tom, že márne sa páni vyvyšujete, aj tak v zemi hniť budete. Aj v noci myslel na smrť. Že mu bude stále horšie a bude len ležať na sene, počúvať rôzne jazyky, ktorými hovoria turisti a pozerať sa, ako slnko presvitá cez šindle. Pred rokom našiel v hore dobre rastenú jedľu a naštiepal z nej ručne zo 600 šindľov. Hovorím mu, že ja myslím na smrť len vtedy, keď ma bolia zuby. A ešte o goralskom dome v zubereckom skanzene postavenom zo štyroch obrovských stromov štiepnutých napoly. To ja som štiepal tak maximálne rúčku na hrable.
Nesieme spolu štvormetrovú guľatinu. Ja mám 90 kg, on 60 a ja prvý kričím: Pauza!
Na dvore nám leží peň. Zatiaľ vôbec nevyzerá ako vráta. Bredy je zručný tesár, čo sa vyhýba motorovej píle. Pár dní spolu robíme kresané vráta a potom odchádza niekomu stavať drevenicu.
Sťahujem si robotu do tieňa pod dve lipy a vŕbu. V posledných dňoch sú strašné horúčavy. Minister vojny a krviprelievania ma ostrihal mašinkou a mne sa spálila koža na hlave, práve tam, kde je prázdny oblúčik nad pútkom šiltovky. Minister práce a múdrych rečí odišiel do Bratislavy a nastúpil do práce. Možno ho tie múdre reči prejdú. Tiež som chcel byť minister, ale vyzerá to tak, že som v tomto kráľovstve jediný poddaný. Ministerstvo verejného stravovania som odmietol.
