FOTO
Tesne predtým, ako Hitler vtrhol na územie svojho najväčšieho zmluvného partnera, som s revom vtrhol ja do kostola Nanebovzatia. Niesli ma na krst. Môj luteránsky otec súhlasil s katolíckym obradom, chcel však, aby som mu aj ja pripomínal bibličtinu, a tak som vyfasoval krstné meno Pavel Ján. Cirkevný matrikár to poctivo zapísal, ale štátny nie. "Na Slovensku po slovensky!" diktoval mu úradný šimeľ, a tak som ostal síce Pavlom Jánom, ale až druhým toho mena. Navzdory rešpektovanému mennému dvojtvaru smel sa z pohana šavlovského typu stať jedine írečitý Pavol.
Bola to moja prvá - ešte nevnímaná - skúsenosť s deficitom demokracie, ale počas ďalších direktívnych režimov bolo už príležitostí na vnímanie neúrekom. Ba zdá sa, že séria nemá konca-kraja a že moje pokolenie sa už nedožije dôsledného dodržiavania zákonov a ústavy.
