 Utajené informácie americkej armády o smrti tajného agenta Nicolu Galipariho. FOTO - REUTERS |
Začiatkom roka 1991, keď sa hovorilo o vojne v zálive, som v istom článku vysvetľoval, že "vlastná strela" je "bomba, ktorú na teba omylom vypáli sraľo, ktorý nosí rovnakú uniformu ako ty". Možno dnes, po kauze Calipari (americkými vojakmi v Bagdade omylom zastrelený taliansky agent pri oslobodzovaní Giuliany Sgrenovej zo zajatia) by boli čitatelia oveľa citlivejší na fakt, že vlastná strela môže aj zabiť; ale pred pätnástimi rokmi mnohí reagovali nie na nebezpečenstvo vlastnej strely, ale na nebezpečenstvo slova "sraľo". Vtedy prišlo tak veľa listov od čitateľov, a ak sa dobre pamätám aj kritík z iných novín, že som musel v jednom z nasledujúcich článkov vyratovať, koľkí slávni autori v našej literatúre použili podobné hrubé slová.
Kto klame
Za pätnásť rokov sa všeličo zmenilo a dnes si môže aj slávne vydavateľstvo dovoliť vydať Sračky od Harryho G. Frankfurta (6 eur, a prečítate to za hodinu), emeritného profesora filozofie, tuším, na Princetone. Taliančina používa slovo "sračka" vo význame anglického "Bullshit", čo v doslovnom preklade značí "býčie hovno".
Myslím, že výrazom sračka by sme mohli charakterizovať aj niečo, na čo sa neoplatilo vyhadzovať peniaze, lebo to nefunguje ("táto elektronická vývrtka je úplná sračka"), ale častejšie sa týmto termínom označuje niečo, čo bolo vyhlásené, povedané, oznámené: "Načo táraš také sračky, ten film je úplná sračka". A Hary G. Frankfurt sa zaoberá práve eminentne semiotickou sračkou, vychádzajúc z definície, ktorou iný filozof, konkrétne Max Black, charakterizoval pojem "táranina" (v zmysle nezmysel či hlúposť) ako "falošná, zavádzajúca interpretácia, ktorá neskĺzava do lži, najmä prostredníctvom domýšľavých slov alebo činov, vlastných myšlienok, pocitov či postojov".
Mali by ste vedieť, že americkí filozofi sú veľmi citliví na otázky pravdy, takže trávia čas skúmaním, či je pravda, alebo nie, že sa Odyseus vrátil do Itaky, hoci Odyseus nikdy neexistoval. Pre Harryho G. Frankfurta je teda prvoradé definovať, v akom zmysle je "sračka" silnejšia než "táranina", a až potom zistiť, čo je to poskytnúť "falošnú, zavádzajúcu interpretáciu, ktorá nekĺzava do lži".
Čo sa týka posledného problému, nie je nutné uchýliť sa k širokému spektru literatúry od svätého Augustína podnes: kto klame, vie, že to, čo hovorí, nie je pravda, a hovorí to preto, aby oklamal. Kto tvrdí falošnú, zavádzajúcu predstavu bez toho, aby vedel, že je falošná, ten chudáčik neklame, len sa jednoducho mýli, alebo je blázon. Predpokladám, že ak by bol niekto presvedčený, že Slnko sa krúti okolo Zeme, a tvrdil by to, povedali by sme, že hovorí táraniny, či dokonca úplné sračky. Lenže v Blackovej definícii je to tak, že ten, kto hovorí táraniny, činí tak preto, aby poskytol falošnú interpretáciu nielen vonkajšej reality, ale aj vlastných myšlienok, pocitov a postojov.
Toto sa stáva aj tomu, čo klame: ten, čo hovorí, že má vo vrecku sto eur (a nie je to pravda), to robí nielen preto, aby si ľudia mysleli, že má vo vrecku sto eur, ale aj preto, aby presvedčil o vlastnej viere, že tých sto eur naozaj má. Ibaže Harry G. Frankfurt objasňuje, že na rozdiel od lží majú táraniny ako prvotný cieľ poskytovať nie falošnú interpretáciu stavu spomínaných vecí, ale falošný dojem o tom, čo sa odohráva v mysli hovoriaceho. Keby sa táraniny končili tu, nedosahovali by stav lží, lebo - použijúc Frankfurtov výraz - jeden prezident Spojených štátov môže používať také nafúknuté rétorické výrazy o tom, ako boli Otcovia Zakladatelia vedení priamo Bohom, nie preto, aby šíril falošnú predstavu, o ktorej vie, že je falošná, ale aby vzbudil dojem zbožného človeka, ktorý miluje svoju Vlasť.
Chybné tvrdenie
Sračka je na rozdiel od táraniny zámerne chybné tvrdenie, vyslovené preto, aby sme niekomu niečo nahovorili, ale toho, čo rozpráva sračky, ani trochu netrápi, či hovorí pravdu, alebo lož. "Ten, čo šíri sračky, sa pred nami usiluje skrývať, že hodnoty pravdy v jeho tvrdeniach nie sú v strede jeho záujmu."
Pri takýchto tvrdeniach okamžite zbystríme pozornosť, a Harry G. Frankfurt hneď aj potvrdí naše najhoršie podozrenia: "Oblasť reklamy a verejných vzťahov, dnes úzko spätých s politikou, je plná takých absolútnych sračiek, že sa už stali nepopierateľnými paradigmami tohto pojmu." Cieľom sračky nie je ani tak klamať o stave vecí, ako robiť dojem na poslucháčov so zníženou schopnosťou rozoznať pravdu od klamu, prípadne aj na tých, ktorých takéto detaily nezaujímajú. Som presvedčený, že ten, kto hovorí sračky, sa spolieha na krátku pamäť svojich poslucháčov, a to mu dovoľuje vyslovovať aj reťazovité sračky, ktoré si navzájom odporujú: "Ten, kto šíri sračky, vždy sa usiluje nejako z toho vykľučkovať."
© L' Espresso, 29. 10. 2005
Umberto Eco (1932) estetik, historik umenia, semiotik, románopisec. Je autorom románov Meno ruže, Foucaultovo kyvadlo, Ostrov včerajšieho dňa, Baudolino a Tajomný plameň kráľovnej Leany.
