SDĽ o čistotu predaja SPP by bol zaiste chvályhodný, keby išlo o cieľ, ktorý chce on i jeho strana v privatizácii dosiahnuť. Lenže pre neho i jeho kolegu Magvašiho je to iba prostriedok, ktorým chce privatizáciu prekaziť.
Minister Magvaši dlhé roky súťaží s opozičnými politikmi, kto viac a ostrejšie poukazuje na nečestnosti spojené s privatizačnými procesmi. Vo februári 2000 napríklad tvrdil, že aj pre vládu, ktorej je členom, sa privatizácia stala drogou, a že sa v nej uplatňujú záujmy takých skupín, akými sú M.E.S.A.10 či G-7. O rok neskôr, vo februári 2001, povedal, že SDĽ je v koalícii preto, aby jej ministri zabrzdili zlé privatizačné chúťky koaličných partnerov a tvrdil, že „mechanizmus, ktorý si niektorí ‘chlapci‘ vymysleli, dáva šancu na nie celkom čisté rozhodnutia“. Aj vo februári 2002 hovorí o tom, aké veľké provízie dostanú iné strany len preto, lebo „celý proces privatizácie SPP, tak ako sa schválil vo vláde 13. júna 2001, sa vyvíjal značne neprehľadne“. Na to, ako často a ako veľmi upozorňoval minister SDĽ na netransparentnosť predaja SPP, je zarážajúce, ako málo urobil pre to, aby sa jeho priebeh sprehľadnil. Okrem paušálneho obviňovania partnerov a neurčitých odkazov na „mechanizmus“, čo vymysleli, neprišiel ani on, ani jeho strana so žiadnym návrhom, či iniciatívou, ktorá by do predaja SPP vniesla viac svetla. Keby s takým návrhom prišli, mohli aspoň zistiť, že na Slovensku žijú aj takí ľudia a pôsobia tu aj také médiá, ktorým záleží na transparentnosti privatizácie SPP, a nie na Miklošovi či Dzurindovi.
