Asi najčastejšia otázka, ktorú dostáva každý autor, sa týka pomeru medzi tým, čo si vo svojich knihách vymyslel, a tým, čo skutočne prežil. Na rozdiel od mnohých kolegov mi tá otázka vôbec nepripadá hlúpa a neraz si ju v duchu kladiem tiež, len čo dočítam niektorú knižku. Rád sa takisto nechávam mystifikovať označeniami na obálkach ako "zaručene pravdivé", "podľa skutočných udalostí" alebo varovaniami "príbeh, ktorý sa stal a môže sa aj vám!". Pôvab i zradnosť prózy je práve v tom, že aj bohapusté výmysly môžu byť prvotriednou literatúrou, a ani tá najdesivejšia prežitá osobná dráma nemusí znamenať, že sa z nej vykľuje strhujúci, autentický príbeh.
Podľa slávnych značiek
Keď som dával priateľom rukopis svojho nového románu, pýtali sa ma: Nie je trocha prehnané, že sa to odohráva vo svete, kde sa ľudia volajú podľa slávnych značiek? Kedy bude také niečo vôbec reálne? Mne sa to videlo ako prirodzené pokračovanie terajšej situácie, keď sa podľa firiem a výrobkov pomenovali zastávky mestskej hromadnej dopravy, budovy či ulice. Už keď sa kniha tlačila, médiami prebehla správa, že jedna švédska rodina dala svojmu synovi meno Google. To dieťa je na svete ledva dva mesiace a už má vlastné logo, sponzorské dupačky aj oficiálnu webstránku plnú reklám.
Príkladom toho, aké ťažké je dnes predpovedať čokoľvek o budúcnosti, je trh s literatúrou science fiction. Autori, ktorí boli ešte pred dvadsiatimi rokmi považovaní za najodvážnejších v žánri, dnes radšej píšu o súčasnosti alebo minulosti a rebríčkom predajnosti kraľujú kópie kópií fantasy príbehov, triviálne rozprávky pre dospelých, sploštené verzie mýtov.
Ešte častejšie som k rukopisu dostával otázky: Kto je vlastne Irvin Mirsky, si to ty? A čo má profesor Frank z románu spoločné so skutočným bratislavským profesorom M.? Všetko a nič, odpovedal som, lebo lepšiu odpoveď o miere autobiografickosti zatiaľ nepoznám. Jeden z najznámejších prípadov pedofílie 80. rokov na Slovensku sa naozaj odohral v mojej škole, v mojej triede. To, že som sa nestal obeťou ja, ale niekto iný, bola len náhoda - vôbec to nebola moja zásluha, len obyčajné šťastie.
Pôdorys drámy
Dnes sa mi, paradoxne, v pamäti oveľa živšie vybavuje policajné vyšetrovanie, ktorého som sa musel zúčastniť, než samotné kriminálne činy tohto všeobecne uznávaného pedagóga, autora mnohých školských učebníc a organizátora detských prázdninových táborov. Jeho vlastné dieťa navyše sedelo o dve lavice ďalej, čo je pôdorys drámy, ktorú nemohol pred katastrofickým koncom zachrániť naozaj ani duch v stroji.
Keď ma v ten deň odvolali z vyučovania, najprv som sa zaradoval, ale po vstupe do vyprázdnenej triedy, premenenej na vyšetrovačku, ma smiech prešiel. Bol to môj úplne prvý kontakt s políciou. Pri jedinom stole uprostred miestnosti sedeli muž a žena v zelených uniformách.
"Tak, Hvorecký, sem nám najprv napíš, čo máš medzi nohami."
"Prosím?" spýtal som sa, lebo som si myslel, že som zle počul.
"Na tento papier napíš, ako hovoríš tomu, čo máš medzi nohami!"
Predstavte si, že máte jedenásť rokov, rodičia vás vychovávajú v tom, že policajtom sa treba vyhýbať, kde sa len dá, a zrazu vás vyšetrovatelia nútia urobiť práve toto. S roztrasenou rukou som napísal najslušnejšie slovo, na aké som si spomenul, výraz, ktorý pre túto časť mužského tela používala moja mama, keď som ešte chodieval do jaslí.
