Keď píšem tieto riadky, výtržnosti vo Francúzsku ustávajú a situácia sa upokojuje. Pevne dúfam, že kým sa tento článok uverejní, bude už po všetkom. Hovorím naschvál o výtržnostiach, lebo nič iné to nebolo. Bandy rozvášnených mladíkov zapaľovali autá a čo im prišlo pod ruku. Okrem tohto vandalizmu tam však nebol nijaký politický program a cieľ, nijaká politická organizácia či hnutie, ktoré by "stáli za tým" a riadili všetky tie akcie. Politici, sociológovia a psychológovia už naznačili a iste ešte podrobnejšie opíšu a rozanalyzujú motivačné pozadie toho, čo sa tam dialo, ale s určitosťou možno tvrdiť už teraz, že tu určite nešlo o nijaké sprisahanie moslimských teroristov , že v tom nemá prsty ani al-Káida, ani Usáma bin Ládin osobne.
To bombový útok na londýnske metro a autobus zo 7. júla tohto roku bola v tomto ohľade záležitosť iného rádu. Nielen čo do obetí (vyše 50 mŕtvych a 700 zranených), ale aj čo do charakteru. Tam zasiahli skutoční, vyškolení teroristi, problematické je však to, či to boli teroristi vskutku islamskí. Ak sa k nim hlásia fanatickí moslimskí radikáli, ak oni sami tvrdia, že sa obetujú v záujme svätej islamskej veci, pritom sa však od nich verejne dištancuje celé islamské spoločenstvo vo Veľkej Británii, v Európskej únii i kdekade inde vo svete, máme právo prevziať rétoriku výraznej menšiny fanatických radikálov a označiť ich za islamských teroristov ? Predstavme si, že by sa nejaký terorista odvolával na svoju katolícku vieru, že by sa k nemu hlásila nejaká radikálna fundamentalistická skupina katolíkov, ale katolícka cirkev ako celok by sa od neho dištancovala a veriaci katolíci by ho poväčšine odsudzovali: trúfli by sme si potom hovoriť o katolíckom teroristovi ?
Práve vyšla podrobná analytická správa Európskeho strediska na monitorovanie rasizmu a xenofóbie Vplyv londýnskeho bombového útoku zo 7. júla 2005 na moslimské spoločenstvá v Európskej únii (Viedeň, november 2005). Konštatuje, že pevný a jednotný postoj vlády Veľkej Británie, polície a predstaviteľov miestnych spoločenstiev, vrátane moslimských, pri odsúdení týchto útokov, ako aj pokusov o následné represie zohrali rozhodujúcu úlohu pri zabránení protimoslimským pogromom v krajine a pri rýchlom upokojení situácie.
Náboženské pozadie útočníkov totiž nahrávalo tomu, aby bolo zneužité na protiislamistické akcie. Ukázalo sa, že na postoje verejnosti možno pozitívne pôsobiť, ak existuje ich sústredené politické usmerňovanie za podpory inštitúcií a občianskej spoločnosti a citlivé spravodajstvo médií o priebehu udalostí. Obete spomínaných útokov boli medzinárodné, i moslimovia. Ozvali sa síce aj hlasy extrémistov žiadajúcich rasovú odvetu, uzemnila ich však razantná odpoveď vlád, politikov, mienkotvorcov v celej EÚ, podporovaná aj stanoviskom polície, rozlišujúc medzi akciou atentátnikov a islamom ako takým. K tomu sa pridala jasná a rýchla reakcia predstaviteľov islamských spoločenstiev, jednoznačne odsudzujúca atentátnikov. Poučenie zo 7. júla teda je, že silná a koordinovaná pozitívna akcia všetkých zúčastnených môže byť efektívna.
