my hovoria o ich stále rastúcich percentách z budúcich voličských hlasov, tak prečo nie? Pravda, nemajú najlepšiu minulosť, ale k tomu, čo je na nej okato zlé, zločinné a krvavé, sa predsa dnes už nehlásia. Tvrdia, že sa z dejín poučili a teraz by svoj program realizovali bez minulých chýb, lepšie a humánnejšie. Je dôvod im neveriť?
Napokon, tomu programu nie je z hľadiska obsahu až tak čo vytknúť. Kto by bol proti spoločnosti, v ktorej všetci ľudia budú bratia? Proti beztriednej spoločnosti , kde už nebudú bohatí a chudobní, zabezpečení a odstavení, proti spoločnosti hojnosti a všeobecného blahobytu, kde si všetci budú rovní? Nebol by takýto pozemský raj celkom sympatickým koncom dejín , s ktorého projektom komunisti prišli dávno pred Fukujamom?
Základná námietka hovorí, že je to utópia a že všetky doterajšie pokusy (počnúc novovekými utopistami ako bol napr. Owen) viedli len k zhoršeniu východiskového stavu a skončili sa krachom. Predkladatelia tejto námietky zároveň dôvodia, že je to utópia neuskutočniteľná, s čím komunisti odmietajú súhlasiť. A keby aj bola, hovoria, o čo je komunistická utópia pozemského raja horšia či, nebodaj, nebezpečnejšia ako náboženská utópia posmrtného nebeského raja? Prečo sa dnes proti prvej tak vehementne útočí, kým druhej sa tolerantne ponecháva voľný priestor na jej obhajobu a šírenie?
Problém však nie je v samotnej komunistickej utópii, ale v hodnotení východiskového stavu, z ktorého k nej komunisti chcú dospieť a v tomu zodpovedajúcom spôsobe jej realizácie. Vychádzajú z marxistického výkladu triedne rozdelenej spoločnosti. Na rozdiel od súčasných sociológov, podľa ktorých sa spoločnosť skladá z množstva rozmanitých sociálnych skupín, marxisti ju rozdeľujú na dve základné a protikladné, antagonistické triedy - vykorisťovateľov (buržoáziu) a vykorisťovaných (proletariát), ktorých proti sebe stavia triedna nenávisť. Preto navzájom vedú nezmieriteľný triedny boj, ktorý sa musí skončiť porážkou a likvidáciou buržoázie a jej pomáhačov. Taká je vraj zákonitosť dejín. Keby sa to však ponechalo na samotnú zákonitosť dejín, trvalo by to príliš dlho. Buržoázia sa totiž urputne bráni. Dejinám treba pomôcť revolúciou, ktorou sa celý proces zorganizuje a urýchli. Tejto úlohy sa ujímajú komunisti ako profesionálni revolucionári, zorganizovaní v strane vojenského typu. Túto podobu jej prisúdil Lenin ako jej zakladateľ. Organizačným princípom tohto typu strany má byť demokratický centralizmus. Na jej čele stojí revolučný vodca, myslenie a konanie členov strany sa riadi prísnou straníckou disciplínou.
