Centrum Kyjeva rok po revolúcii. Mladí ľudia a pomaranče - symbol oranžovej farby. FOTO - TASR/AFP
Či výročie oranžovej revolúcie na konci jesene 2004, keď ľudia vyšli do ulíc na protest, ako sa vtedy hovorilo, proti nezrovnalostiam volebnej kampane?
Voľby potom trvali dva mesiace, od 31. októbra do 26. decembra. Bolo to viac než len protest proti volebnému podvodu. Bolo to prekonanie strachu z režimu, prekonanie bezradnosti voči domnelej márnosti akéhokoľvek prejaveného názoru. Zdalo sa, že čistky predchádzajúce storočia preživších ešte stále paralyzovali a urobili z nich natrvalo poslušné stádo.
Čo je vlasť?
Čo je dôležitejšie, legitímny, o sedem desaťročí oneskorený vznik nového útvaru v srdci Európy či zrod občianskej spoločnosti z politickej, hospodárskej a sociálnej biedy? Sloboda štátu, respektíve tvoriaceho sa politického národa? Alebo svojprávnosť občanov? Joseph Roth, môj krajan, dáva hrdinovi svojej novely Cisárova busta Franzovi Xaverovi Morstinovi do úst tieto bolesťou a vtipom požehnané slová: "Čo je vôbec vlasť? Nie je určitý typ uniformy policajta a colníka, ktorého sme stretávali v detstve, rovnako vlasť ako borovica a jedľa, močiar a lúka, oblak a potok? Ale menia sa policajti a colníci a zostávajú také isté aj borovica a jedľa, a potok a močiar: je to ešte vlasť?" Nebolo to, čo už necelý rok označujeme ako oranžová revolúcia, vznikom vedomia vlastnej vlasti, zodpovednosti, ktorá je s ňou spojená, prihlásenie sa k borovici a jedli, áno potoku, a nie močiaru?
