Sedemnásteho novembra ma pozvali do Poľska, do Bielsko-Bialej na Festival slovenskej kultúry, aby som na konferencii v tamojšej Technicko-humanistickej akadémii (tá nezvyčajná kombinácia ma zaujala) vystúpil s prednáškou Kocúrkovčania alebo Jánošíci alias Obraz Slovákov v slovenskom divadle. Stalo sa, a keď som po konferencii kráčal s poľskými priateľmi okolo budovy Mestskej galérie, zaujal ma pred ňou pôsobivý pamätník. Vysvitlo, že je to pamätník pripomínajúci chrám, ktorý tu stál kedysi - synagógu vypálenú a zrovnanú so zemou počas vojny, pogromov a holokaustu.
Podobný pamätník je aj v Bratislave, na mieste, kde stála ešte pred polstoročím iná synagóga. Tá bratislavská na rozdiel od bielsko-bialskej prežila Slovenský štát a holokaust, ale neprežila budovateľské projekty komunizmu. V roku 1953 sa v synagóge usídlil národný podnik Veľkoobchod s potrebami pre domácnosť, neskôr tu bolo štúdio Československej televízie a napokon musela synagóga padnúť za obeť urbanistickému zločinu - stavbe Mosta SNP. Keď ho v auguste 1974 osobne otváral a "krstil" Gustáv Husák, po synagóge už nebolo ani stopy. A bratislavské Staré Mesto preťala priamo v historickom jadre cestná komunikácia, ktorá nemilosrdne oddelila Bratislavský hrad od staromestského zázemia hlučnou a smradľavou jazvou.
Prítulné susedstvo
Pripomínam si to vandalstvo denne, keď stojím vo fronte pred pokladňou vegetariánskej reštaurácie na bratislavskej Laurinskej ulici a tam, nad hlavou pani pokladníčky, visí stará čiernobiela fotografia niekdajšieho Rybného námestia a na nej sa tesne vedľa neologickej synagógy orientálneho slohu vypína gotický Dóm svätého Martina.
Prítulné susedstvo tých dvoch chrámov rukolapne symbolizuje tolerantné etnické a náboženské prostredie starého Prešporka. Nespomínam si, že by som v inom meste - s výnimkou Jeruzalema - videl čosi podobné.
Dnes už, pravdaže, čosi podobné nevidieť ani v Bratislave.
