Belfast. FOTO - REUTERS
Niektoré hrozné udalosti majú na sebe studený lesk. Mal som jedenásť, keď som sa v sedemdesiatom šiestom v jedno ráno zobudil a z rádia som počul, že v Severnom Írsku zavraždili hudobníkov jednej zábavnej skupiny. Nešlo o obyčajné vraždy. Miami Showband boli vo svojom autobuse neďaleko hraníc na ceste domov tesne pred vystúpením, a zastavili ich zátarasy, ktoré vyzerali ako rozostavené vojakmi. Z vojakov sa vykľuli lojalistickí milicionári. Do kufra autobusu uložili bombu, ale tá vybuchla predčasne a dvaja teroristi zomreli. Troch hudobníkov popravili na kraji ulice. Pokľačiačky. So strelami v kolenách.
Celé Írsko ten strašný, krutý, zvrhlý čin vydesil. Sedemdesiate roky boli zlé, ale tento čin akoby zatienil všetko, čo sa dovtedy stalo. Hudobníci pochádzali z juhu a politicky sa neangažovali. Cestovali od jedného podniku k druhému a hrali do tanca. Hovorilo sa - a neskôr sa to aj potvrdilo - že vrahovia boli v spojení s britskou armádou.
