Maďarsko-slovenský alebo slovensko-maďarský spor o dohodu v súvislosti s tzv. krajanským zákonom už dávnejšie prekročil hranicu rozumných medzí. Je pochopiteľné, že v predvolebnom ošiali politici majú zapálené lýtka a behajú po krajine i svete sem a tam. Rovnako, že v honbe za voličmi sa ich snažia všelijakými spôsobmi nalákať na svoju stranu. Platí, že čím nižšie sú volebné preferencie, tým viac hrubne rétorika. Po voľbách bude všetko naopak - výroky budú v záujme zachovania dobrých vzťahov vysvetlené a voliči budú opäť na pár rokov nezaujímaví. Volá sa to „vysoká politika“.
Bol by to malý zázrak, keby k dohode medzi Slovenskom a Maďarskom prišlo ešte pred parlamentnými voľbami - maďarskými aj slovenskými. Etnická karta je totiž pre jednu aj druhú stranu vysokou. Aj preto dnes Slovensko sleduje kampaň premiéra Orbána pozornejšie ako voliči v Maďarsku a oficiálne reaguje už takmer na každé jeho vystúpenie. Kým na jeho slová, že maďarský parlament sa bude musieť zaoberať so žiadosťou Slovenska o vstup do NATO, oficiálne vyjadrilo „údiv“ Ministerstvo zahraničných vecí SR, na vyjadrenie o nesúlade Benešových dekrétov s právom Európskej únie a potrebe ich zrušenia reagovala už celá slovenská politická špička. Faktami však zostane, že maďarský parlament sa naozaj bude zaoberať a súhlasiť so žiadosťou Slovenska o vstup do NATO, že Benešove dekréty nie sú v súlade s právom EÚ - ani s Ústavou SR - a že Orbán môže žiadať ich zrušenie. Jeho žiadosť je však slušne povedané - bezpredmetná.
