Lennonove šaty. FOTO - REUTERS
Z prvého stretnutia s Johnom Lennonom mi zostal pocit pokory, čo je dosť zvláštne. Jednoducho som nevedel, čo mám povedať. Prišli si nás vypočuť tesne pred tým, ako sme začali mať úspech. Myslím, že oni boli najväčší. Neboli len hudobníkmi, boli to idoly tínedžerov, ani neboli z tohto sveta. A mali na sebe kožené handry, aké sme si vtedy ešte nemohli dovoliť.
Keď sme hrali večer v jednom klube v Richmonde - jednoducho rhythm and blues a zopár pesničiek Chucka Berryho, prišli a stáli v publiku (v kožených trenčkotoch!) a ja som sa nemohol tým smerom pozrieť. Tak veľmi som bol v rozpakoch. Ale John bol potom nesmierne milý. Povedal mi: "Ty hráš na ústnu harmoniku, však?" - zafúkal na harmonike Love Me Do - a dodal: "Ale ja to neviem tak ako ty, ja len vyfukujem a zas nafukujem. Nevieme naozaj hrať blues."
