Istanbul, mesto v ktorom sa včera konal súd s Orhanom Pamukom. FOTO - REUTERS
V istanbulskej štvrti Sisli, v ktorej som strávil takmer celý život, stojí trojposchodová budova, v ktorej štyridsať rokov bývala moja stará mama. Presne v nej sa koná môj súd. Som obžalovaný z toho, že som hanobil Turecko. Štátny zástupca žiada tri roky väzenia. Keďže ten istý súd podľa článku 301 trestného zákona nedávno odsúdil istanbulskú novinárku arménskeho pôvodu Hrant Dinkovú na šesť mesiacov väzenia, mal by som si vlastne robiť starosti, ale nerobím si ich. Myslím si, že tento proces je omyl a že ma asi neuvrhnú do väzenia.
Z tohto hľadiska je mi takmer trápne vôbec ten proces ďalej rozmazávať. Viem o mnohých istanbulských kolegoch, ktorí mali za omnoho tvrdších podmienok do činenia so súdmi a väznicami. V súvislosti s procesom sa teda zatiaľ udržujem v mlčanlivej a pocitom studu poznačenej pozícii, akú turecké mravy v takýchto životných situáciách prikazujú, ale zároveň mám pocit, že práve tento postoj je možno tiež nie celkom bezvýznamnou súčasťou problému. Žijem v krajine, ktorá sa už za života korí a uctieva generálov, policajných dôstojníkov a štátnikov, zato spisovateľov najprv vytrestá väzením a vážiť si ich začne, až keď už je jasné, že sa čoskoro odoberú na večnosť. A tak ma ani tento súd neprekvapuje. Rozumiem aj tým priateľom, ktorí ma s úsmevom ubezpečujú, že som sa konečne stal tureckým spisovateľom.
