í tzv. visegrádskej skupiny, je to viac ako obyčajný signál.
Je otázne, či sa súčasná situácia napokon nevymkne politikom z rúk a že budú žať to, čo zasiali. Radikalizácia vzťahov sa zvykne aj vymknúť spod kontroly – dejiny sú plné príkladov. Rozhodnutie premiéra Dzurindu po konzultácii a dohode s českým premiérom Zemanom nezúčastniť sa na stretnutí visegrádskych krajín môže byť sympatické, ale prakticky nič nerieši ani neupokojí situáciu. Odhliadnuc od toho, že na stretnutí premiéri mali rokovať o spoločnom postupe krajín V 4 súvisiacim s dotáciami z eurozóny, s ktorými majú jednotlivo problémy.
Predmetom rokovania vôbec nemali byť Benešove dekréty, hoci práve nimi sa český aj slovenský premiér zaštítili. V tejto súvislosti možno iba pripomenúť, že premiér Orbán svoj názor na ne povedal v odpovedi na otázku europoslanca. Nešlo teda o nejaké samostatné vyhlásenie či otvorenie tejto témy, hoci nemožno vylúčiť ani pripravenosť situácie. Len treba medzi nimi rozlišovať, čo dokazuje aj skutočnosť, že téma dekrétov nebola ani nebude otvorená na vzájomných bilaterálnych rokovaniach – k tomu totiž treba súhlas oboch strán.
