|
FOTO |
Od tohto dňa budete na tomto mieste nachádzať slová slovenského spisovateľa. Pretože som prvý, chcem si tento priestor trochu presnoriť, urobiť si v sebe malú inventúru: čo znamená byť dnes spisovateľom a čo to znamená v krajine, kde pomaly každý píše a málokto pomaly číta. (Literatúra je pomalé čítanie na rozdiel od rýchleho čítania novín, magazínov, klipových obrazov...) Ale, aby som nebol vzťahovačný, poviem to inak: kde sa každý vyjadruje a málokto počúva. Hlavná spisovateľova práca je, paradoxne, počúvať, vnímať, preciťovať. Seba, ľudí, krajinu, jazyk, predkov, inštinkty... Zachytiť tykadlami to, čo je ešte len vo vzduchu, kým sa toho zmocnia antény tajných služieb a masmédií. Keď sa ma voľakedy nejaký úradník pýtal na zamestnanie, ošíval som sa. Dnes sa už dokážem predstaviť i podpísať: Daniel Hevier, spisovateľ. Necítim v tom velikášstvo, ale ani falošnú skromnosť. Človeku, ktorý píše knihy, sa hovorí všade na svete spisovateľ. Nevyžadujem oslovenia básnik, majstre, či nebodaj bard. Píšem, pretože je to pre mňa spôsob existencie, možnosť byť slobodný a vytvárať vlastný svet. Rozprávam príbehy a podobenstvá. Robím to už od svojich 15 rokov a stále sa toho neviem nasýtiť. Nič nie je krajšie, ako postaviť sa na bielu stráň papiera (či nového dokumentu) a nechať bojovať v sebe dve túžby - nechať to nedotknuté tak a vrátiť sa do ticha, alebo urobiť prvú stupaj, prvý odtlačok, prvé písmená prvého slova prvej vety.
