Ak do stredy mal predseda HZDS hlboké nezrovnalosti iba s americkými veľvyslancami na Slovensku, po návšteve Nicholasa Burnsa sa dostal do sporu aj s veľvyslancom USA pri NATO. Ide o spor zásadný a principiálny. Týka sa otázky, prečo nie je Slovensko v NATO a či môže dostať pozvánku, ak bude pri moci Mečiar a HZDS.
V júli 1997, krátko po madridskom summite NATO, ktorý rozhodol, že sa členmi aliancie stanú iba tri štáty Visegrádskej štvorky, veľvyslanec Johnson verejne vysvetlil, prečo USA nemohli podporiť prijatie Slovenska do NATO. „Noví členovia musia demonštrovať svoju oddanosť demokratickým a trhovo orientovaným hodnotám,“ povedal ambasádor a dodal, že vláda SR to nedokázala. Po oficiálnom vyhlásení USA sa premiér Mečiar prestal ovládať. O veľvyslancovi prezidenta Clintona vyhlásil, že je ako Červonenko - Brežnevov vyslanec z čias sovietskej okupácie republiky… Predseda HZDS stratil nervy, lebo hodlal predstierať, že jeho vláda je úplne v poriadku a že aliancia Slovensko nevyradila, iba mu poskytla „dvojročný odklad“. Aj keď odvtedy uplynulo štyri a pol roka a v Spojených štátoch sa vymenili administratívy, stanovisko USA i vyjadrenia diplomatov, ktorí reprezentujú prezidenta Busha, sú také isté ako v roku 1997. Ronald Weiser potvrdil, že Mečiarova vláda „mala iné hodnoty ako aliancia“ a že ak sa situácia v roku 2002 zopakuje, Slovensko opäť nebude pozvané. Predvčerom Johnsonove slová zopakoval aj veľvyslanec USA pri NATO: „Bývalá vláda dostatočne nepreukázala, že vyznáva demokratické princípy právneho štátu. Preto nemohli Spojené štáty v roku 1997 podporiť slovenskú kandidatúru.“ Nielen americké stanovisko zostalo rovnaké - rovnaký je i predseda HZDS, ktorý ešte aj teraz tvrdí: „Neboli sme odmietnutí, bola nám len predĺžená lehota na prípravu.“ Nicholas Burns preto plným právom o HZDS skonštatoval: „Niet dôkazov, že vedenie tejto strany sa zmenilo…“
