|
FOTO |
Asi si rozumieme. Zmena sem - zmena tam, stále sme v našej milej tradícii prinajmenšom po pás. Tu sme doma: na rodných bielych miestach, rozlievajúcich sa do bielych fľakov a do bielych škvŕn v tvare štátnej mapy. Je to náš problém, náš svojráz a dlho pestovaný zvyk. Akási nepísaná tichá dohoda o neustálom zotieraní a vypínaní pamäti. Je to priam naša osvedčená historická pandémia, vedúca nás bezpečne od obzoru k obzoru. Stierače zapnúť! je stály slogan našej mysle.
Nedávno som sa na akademickej pôde zúčastnil na voľnej debate o našej literatúre a samozrejme aj o bielych miestach v nej aj v našich mysliach. Študenti literatúry nás mlčky počúvali, na konci vstali a bez slova odišli, ako za komunistických čias. Stierače, zdá sa, mali bezpečne zapnuté. Za rohom, v kníhkupectve, ešte stále na území našej najprestížnejšej univerzity, som nenašiel po knihách umeleckej literatúry a časopisoch ani stopy. Vôbec nič, ani len tá najzákladnejšia študijná klasika a moderna. Tie nedostanete vlastne nikde - nikto to u nás vôbec systematicky nevydáva. A načo? Bohyňa Mnémosyné a jej dcéry múzy sa tu neuctievajú. Hneď na rohu národnej inštitúcie, ktorej cťou a poslaním je pestovať poznanie pravdy, zaskočený slabikujem z nehrdzavejúcich kovových litier na hrubom čiernom mramore: TU TRAGICKY ZAHYNULA DANKA KOŠANOVÁ 21.VIII. 1968. Naša pamäť sa vybieľuje sama. V deň, keď sa to stalo - a bol to nepochybne historický deň - sa na tomto mieste skvel vápnový nápis, ktorý hlásal celú pravdu: TU SOVIETSKI OKUPANTI ZASTRELILI... Na schodoch vedľa ešte zasychala krv. Potom SA nápis na dlhé roky vybielil. Čo z neho zostane o desať, dvadsať, o päťdesiat rokov v našej živej historickej pamäti? V tej, ktorou sa každé kultúrne spoločenstvo vymedzuje a určuje a usiluje sa v nej nachádzať, zdôvodňovať, poznávať, rozumieť si a možno ďalej
