Fruniho a Mariána Šebeščáka.
Štát nemohol pre ochranu klientov B.M.G. a Horizontu urobiť viac ako upozorňovať na obrovské riziko ich investícií a cestou finančnej polície dokumentovať, či nedochádza k páchaniu trestnej činnosti. Faktom je, že v čase, keď bol ministrom vnútra Ladislav Pittner, policajným prezidentom Ján Pipta a šéfom finančnej polície Jozef Stieranka, štát v ochrane občanov vkladajúcich peniaze do dvoch skrachovaných nebankových inštitúcií zlyhal. Pravda je aj to, že po zmene vedenia ministerstva vnútra, upravení vzťahov medzi sekciou vyšetrovania a odborom vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti a zmene vrcholového manažmentu polície sa efektívnosť práce represívneho aparátu zvýšila. Dôkazom toho nie je len rýchly postup kriminalistov a vyšetrovateľov v prípade Fruniho & company, ale aj úspešné záťahy proti liptovským autičkárom či brutálnym „kyselinárom“. Podstatnou zmenou je aj okolnosť, že minister vnútra Ivan Šimko informuje verejnosť o aktoch, ktoré polícia dokonala, a nie o tom, čo sa pripravuje urobiť. Azda aj preto bolo zadržanie listinných dôkazov a zatknutie Fruniho so Šebeščákom úspešné. Šimkov postup je poctivejší ako postoj premiéra Mikuláša Dzurindu, ktorý v relácii Sito namiesto vecnej argumentácie vyčítal predsedovi Smeru Robertovi Ficovi v súvislosti s pádom Fruniho pyramíd vzťahy s Flašíkom a Poórom, ktorí s touto kauzou nemajú nič spoločné. Ani jeden z nich totiž nebol konateľom skrachovaných spoločností a nenesie zodpovednosť za výkonnú moc, ktorá má páky na zabránenie tunelovania B.M.G. a Horizontu.
