 FOTO |
Necelých dvanásť hodín po tom, ako som podpísal petíciu za odvolanie ministra kultúry, mi zazvonil mobil. Neznáma úradníčka ma vehementne pozývala na stretnutie s pánom ministrom, ktorý mi "súrne chce vysvetliť celú situáciu". Netuším, odkiaľ mala moje súkromné číslo, a, žiaľ, v tom prekvapení som sa zabudol opýtať. Ospravedlnil som sa s tým, že cestujem na dlhší čas do zahraničia.
Trocha mi to pripomínalo smutne známe "pozvania na koberček", o ktorých som pravidelne počúval v detstve. Dosť ma zarazilo, že tam kdesi v budove ministerstva sedí osoba, ktorá celý deň vyvoláva podporovateľom akejsi petície. A tak trocha som bol v duchu aj rád, že signatárov zatiaľ nie sú tisíce, lebo v tom prípade by náklady na hovory z pevnej linky na mobily prekročili výšku podpory väčšiny projektov.
Osožné prizeranie
Pokračujúci spor medzi ministrom a časťou kultúrnej obce sledujem už len z diaľky, čo sa mi vidí v tomto prípade zvlášť osožné. Aj plytvanie za telefonáty hneď vyznie inak, keď si z odstupu uvedomím, že za odoslané divácke esemesky do rôznych zábavných TV programov počas minulého roka by sa dal vybudovať najväčší grantový systém v dejinách našej krajiny.
Čo minister povedal a čo nie, komu čo ponúkol a či na to mal právo, kde študoval, ktoré predstavenie videl, akú výstavu si pozrel a podobne - isto sú to dôležité veci, ale... Aby sa nakoniec nestalo, že sa sporom o jediného dosadeného úradníka, ktorého voľby už o pár mesiacov zmetú do prepadliska dejín, nepremárnila cenná energia, dôležitejšia pri oveľa podstatnejších diskusiách.
Stále sa teraz hovorí o zmene financovania kultúry, ale akosi sa zabúda na to, ako zásadne sa za uplynulých pätnásť rokov zmenila sama, tak často skloňovaná kultúra. Ako príklad použijem súčasnú európsku literatúru (do ktorej rátam aj slovenskú). Vydavatelia uprednostňujú tradičnejšie poňaté, čitateľsky príťažlivé príbehové rozprávania, pokiaľ možno pozitívne témy, zásadne odmietajú jazykové experimenty, žiadajú zrozumiteľné dialógy, jasne definované charaktery postáv a čo najoptimistickejší záver. Literatúra má byť iba akýmsi spríjemňujúcim doplnkom komplikovaného, zrýchleného života človeka mediálnej éry. Mala by čitateľom duchovne pomáhať, takpovediac radiť, ale zasa nie príliš zložito - jednoducho, má vnášať poriadok do chaosu, a vonkoncom nerobiť to, čo od nej žiadal ešte Theodor W. Adorno, vnášať chaos do poriadku. Joycea by dnes nikto nevydal, Peter Handke by publikoval v obskúrnych samizdatoch, Virginia Woolfová by zostala zabudnutá - práve jej dielo naša najpopulárnejšia herečka minule v interview ohodnotila jediným slovom: "Nuda." Stručnejšie a výstižnejšie by to pri zahadzovaní rukopisu Pani Dallowayovej do smetného koša nepovedal ani niektorý vychytený britský redaktor.
Kŕčovitý úsmev
Dnešná literatúra, tá, ktorá je široko dostupná, ktorá sa predáva a s nadšením akceptuje, hovorí o neskutočnom svete, dáva pokrytecké rady, odhaľuje falošné identity, zobrazuje skrášlenú minulosť a zromantizovanú súčasnosť - čiže klame. A to robí, podľa môjho názoru, väčšina súčasného umenia.
Sám mám s touto manipuláciou čerstvú skúsenosť. Moje nemecké vydavateľstvo vyškrtlo z obálky románu informáciu, že sa v knihe hovorí aj o pornografii. Automaticky by klesol predaj, vysvetlili mi. Pornografické webstránky sú celosvetovo najnavštevovanejšie, ale v kníhkupectvách sa o tom nedozviete, iba ak by ste poctivo pátrali - ale komu by sa dnes ešte chcelo, kto na to má čas, že? Takže "nehodiace sa vyškrtneme". Stredná vrstva nechce o vlastnom úpadku rozmýšľať, či nebodaj čítať, prežije ho so šálkou lahodnej kávy na pohodlnom gauči, s pseudoumeleckým románom v ruke a s trocha kŕčovitým úsmevom na tvári.
Podobná situácia ako v literatúre vládne v hudbe, vo filme, vo výtvarnom umení aj v divadle - v tom to u nás vidno asi najvypuklejšie. Stačí si zobrať činnosť hercov štátnych scén. Človek nemusí byť bohvieako svetaznalý, aby vedel, že v európskych metropolách predstavujú štátne divadlá väčšinou avantgardu, kde sa skúšajú nové koncepcie, rodia trendy, prepukajú škandály, ale aj organizujú čítačky či prednášky osobností umenia a vedy. Zato naši herci stoja v radoch pri každom konkurze do telenoviel a javisko je pre nich len povinná jazda, keď sa skončia dabingy a rôzne iné "activity" súvisiace hlavne s varením delikates a rozmarným súťažením. Ale skúste niekomu navrhnúť, že by už nemuseli dostávať takú štedrú podporu od štátu. Alebo ich vykážte zo sály, keď budú znova drístať o nekultúrnosti národa, o pravých hodnotách a o strašne zlej televízii. Ukameňujú vás ako umeleckého neznaboha.
Do bratislavskej opery chodievam iba počúvať, pozerať sa nie je na čo. Udalosťou sezóny, a oprávnene, je, keď nemecký režisér uvedie kópiu svojho predstavenia Onegina spred trinástich rokov z Lipska. V činohre trocha oživí beztvárnu dramaturgiu iba Thomas Bernhard, inde dávno čítankový autor. Kedy naposledy hrali niečo mladšie ako sto rokov vo filharmónii? Ako znie ten vtip: Existuje vôbec niečo nudnejšie ako slovenský film? Áno, recenzia slovenského filmu. A všeobecný názor verejnosti na to, čo čítať z našej literatúry, vystihuje opäť pani Zdena, majsterka skratky: "Nič."
Kasta nedotknuteľných
Rokmi u nás v kultúre vznikla kasta nedotknuteľných, o ktorej sa jednoducho nediskutuje, a ktorá sa podporí zakaždým. Málokde inde ako v štátnych kultúrnych inštitúciách a pedagogických ustanovizniach som sa stretol s takou záplavou ľudí, ktorí majú zamestnanie iba preto, aby im mal kto platiť odvody, cestovné a ďalšie výdavky. Táto krajina zbožňuje umenie potvrdené vedeckými ústavmi, tvorbu schválenú referentmi, podujatia pod záštitou establishmentu. Zásadne zhora, len nie zdola. Zato mnohé kvalitné nezávislé kultúrne aktivity neustále živoria, zanikajú, znova to skúšajú: časopisy zmenené doslova na samizdaty, koncerty robené na kolene, divadlá fungujúce ako ochotnícke. Niektorí to vzdajú, alebo sa prispôsobia, iní tvrdohlavo pokračujú, ďalší hľadajú možnosti v zahraničí.
V Nemecku alebo vo Veľkej Británii štát bežne podporuje komiks, hip-hop alebo punk, u nás sú tieto formy nechané celkom napospas. Zato komisia býva nesmierne radodajná, keď asistentky Jozefa Bednárika vypracujú projekt na muzikál, ktorý mal v roku 1973 v Londýne taký veľký úspech... Tri odborné odporúčania si napíšeme sami, tí, ktorí ich podpíšu, si ich aj tak neprečítajú a posudzovatelia koniec koncov tiež nie - kto tam tentoraz sedí: Marika? Karol? Katka? Grantový systém v skratke.
Tu ani tak nejde o peniaze, hoci aj o ne, oveľa poburujúcejšie je to, čo za ne nakoniec vzniká. Priamo pred našimi očami sa s kultúrou deje niečo monštruózne. O tom sa mi vidí nanajvýš dôležité diskutovať a z tohto hľadiska je nejaký súčasný minister kultúry úplne nepodstatný. V televízii sme si na maloburžoázny paškvil dávno zvykli, ale v galériách, v divadlách, v kníhkupectvách? Keď vypneme aj toto, čo ešte zostane?
Michal Hvorecký (1976) spisovateľ. Žije v Bratislave. Vyšli mu knihy poviedok Silný pocit čistoty, Lovci & zberači a romány Posledný hit a Plyš.
