ne a odjakživa. Čo sme starší, si však dobre pamätáme, že to tak až do začiatku 90. rokov nebolo. Dovtedy angličtina u nás prichádzala na rad (ak odhliadneme od dočasne povinnej ruštiny) až po nemčine a francúzštine a nebolo to zapríčinené len železnou oponou, ale aj tradičnými historickými väzbami.
Neboli sme v tom výnimkou. Spomínam si, ako ma prekvapilo, keď sme sa po nežnej revolúcii otvorili Európe a svetu, že Európa sa medzitým už poangličtila. Ešte v 60. rokoch ste sa v krajinách hovoriacich po nemecky ťažko dohovorili po anglicky a v krajinách hovoriacich po francúzsky už vôbec nie. Teraz sa to už stalo samozrejmosťou, a to napriek skutočnosti, že v kontinentálnej Európe nie je angličtina nikomu materinským jazykom.
Na novovytvorenú katedru politológie mi začali prichádzať lektori z rôznych krajín sveta, všetci však považovali za normálne, že budú komunikovať a prednášať po anglicky. Pretože sme ich na katedre stále mali niekoľko, angličtina sa čoskoro stala druhým vyučovacím jazykom a jej znalosť predpokladom pripustenia na prijímacie pohovory. Keď som svojich študentov presviedčal, že by mali popri angličtine zvládnuť aj nejaký ďalší svetový jazyk, poväčšine som u nich neuspel. Je to zbytočná strata času, odpovedali, veď aj tak sa všade dohovoríme po anglicky.
Fakty svedčia o tom, že deväť z desiatich európskych školopovinných detí (okrem Veľkej Británie) sa dnes učí angličtinu, iba asi polovica z nich francúzštinu, štvrtina nemčinu a osmina španielčinu, pričom tento trend má trvalo klesajúcu tendenciu. "Angličtina sa šíri exponenciálne," tvrdí holandský expert, profesor Abram De Swaan. (Words of the World. The Global Language System. Polity Press, 2001). Čo platí, pravdaže, nielen pre Európu, ale rovnako aj pre celý svet.
Formálne v Európskej únii úradný jazyk každej členskej krajiny je oficiálnym jazykom únie, je ich teda dovedna dvadsaťjeden. Medzi ne dokonca patrí aj írčina, ktorou doma hovorí len zanedbateľná menšina Írov. Napriek všetkým formálne preukazovaným snahám, tlmočníckemu kolosu atď., však fakticky dnes už Európska únia hovorí po anglicky, aj keď to oficiálne nepriznáva a ani nemôže priznať.
V skutočnosti je to asi jediné racionálne riešenie. Heslom Európskej únie je síce Jednota v rôznosti, napriek tomu však vcelku úspešne zaviedla euro ako spoločnú menu. Zatiaľ sa jej síce nepodarilo zaviesť spoločnú európsku ústavu, ale s najväčšou pravdepodobnosťou k tomu skôr či neskôr tiež dôjde. Angličtina ako lingua franca sa viac-menej spontánne presadila sama, ako akýsi druh "euro" v oblasti medzinárodnej komunikácie. Najlepšie to vidieť práve v neformálnej rovine styku medzi európskymi občanmi, kde nielen že obsadila prvé miesto a úspešne vytesňuje aj ostatné svetové jazyky z medzinárodnej komunikácie, ale agresívne preniká aj do domácich materinských jazykov všetkých členských krajín. Obsadzuje v nich dôležité pozície v oblasti počítačovej techniky a internetu, v bankovníctve a obchode, v leteckej a ostatnej doprave, vo filme, televízii a printových médiách, vo vede a športe, ako aj v mnohých ďalších odvetviach vrátane populárnej hudby.
