S bustou Franca. FOTO - REUTERS
Pod frankizmom
Keď zomrel Franco, mal som dvadsaťštyri rokov. Ako dieťa si človek veľmi neuvedomuje politické éry, ale od rodičov a starých rodičov som počúval o hrôzach občianskej vojny. Vedel som, že neboli na strane víťazov, že niektoré veci sa nemohli hovoriť inde ako doma, ani sa nemohli hovoriť nahlas. Raz pri obede som sa rodičov spýtal, či sa patrí, že sa tešia z toho, že zomrel Franco, keď sa v zásade nepatrí tešiť z niečej smrti. Zostala mi v pamäti zhrozená tvár mamy, pretože to, čo som povedal, počula aj slúžka, ktorá nosila na stôl.
Na univerzite som sa raz zúčastnil, aspoň v únosnej miere, manifestácií, "pouličných kománd", a rozdával som letáky. Vedel som, že ak nás chytia, skončíme vo väzení. Isté je, že mi bolo vždy jasné, že od frankizmu nemožno čakať nič iné ako strach a prenasledovanie. Neznášal som ho. Okrem toho, že to bola diktatúra, bol pochmúrny, priemerný, skorumpovaný, nezákonný a nefunkčný.
