Keď som ktorýsi neskorý večer na jeseň roku 1970 kráčal zo zastávky električky domov, dobehli ma dvaja príslušníci VB. Ešte celí zadychčaní chceli vedieť, kam to idem po ôsmej hodine takto sám a prečo ta idem. Keď som sa ich slušne spýtal, či bol vyhláse
Redakcia SME
Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená
FOTO
Keď som ktorýsi neskorý večer na jeseň roku 1970 kráčal zo zastávky električky domov, dobehli ma dvaja príslušníci VB. Ešte celí zadychčaní chceli vedieť, kam to idem po ôsmej hodine takto sám a prečo ta idem. Keď som sa ich slušne spýtal, či bol vyhlásený výnimočný stav, vyžiadali si môj občiansky preukaz. Mal som v ňom fešácku fotku ešte z polovice šesťdesiatych rokov, ktorá ma zobrazovala čerstvo a dohladka vyholeného. Zbrojnoši proletariátu si do preukazu dlho svietili baterkou, potom si posvietili na mňa, zasa do preukazu a zase na mňa. Lustrovali ako diví. Napokon z jedného vyhŕkol poznatok: Súdruh, ty nezodpovedáš skutočnosti!
Váše aktívne predplatné umožňuje prístup k zamknutému obsahu iba obmedzenému počtu prehliadačov.
Aby ste mohli pokračovať v čítaní článku na tomto zariadení/prehliadači, upravte si, prosím, zoznam zaregistrovaných zariadení v nastaveniach vášho profilu.
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom G2NW3 na číslo 8787.
Pošlite SMS s textom H2NW3 na číslo 8787.
