Čím sú voľby do NR SR bližšie, tým je prítomnosť racionálneho uvažovania vo vrcholových politických pozíciách nižšia. Po tom, ako aj spoločnosti AGW a Drukos oznámili problémy so splácaním výnosov, sa našlo niekoľko filantropov, ktorí by zo štátnych zdrojov (teda de facto zo zdrojov radových občanov) radi odškodnili všetky obete aj „obete“ oboch nebankových inštitúcií. Až keď v prieskumoch verejnej mienky vyšlo najavo, že s takýmto riešením nesúhlasia viac ako dve tretiny respondentov, vracajú sa do politiky náznaky zdravého rozumu (rozhádzať si to so štyrmi miliónmi voličov kvôli 200-tisícom podvedených nie je ani pre R. Fica dobrý kšeft). Či to zaistí zvažovanie výhod a rizík nielen u drobných i väčších klientov, ale napríklad aj vo vedení NBS či vlády (ich „devínmaslo“ je totiž nepochybné), sa ešte len uvidí.
Kľúčovou ekonomicko-politickou udalosťou uplynulých dní sa však stal tender na predaj SPP - avizovaná suma 130-135 mld totiž dokázala k nepríčetnosti rozčúliť všetkých, ktorí boli od začiatku proti samotnej privatizácii SPP, a spomínaná suma (ktorá však má byť podľa dohôd so zahraničným konzorciom utajená dva mesiace) sa stala pre nich vítaným argumentom na útoky proti vláde. Aj keď je každému jasné, že čím vyššia suma, tým lepšie aj pre nezainteresované subjekty (veď splácanie štátneho dlhu a vybudovanie jedného z pilierov dôchodkovej reformy sa týka skôr či neskôr a priamo či sprostredkovane všetkých občanov), honba na čarodejnice si podpásovým spôsobom nevšíma oveľa väčšie obsadenie na trestnej lavici. Pretože asi len ťažko možno spochybniť, že pozície štátu pri tomto obchode storočia mimoriadne oslabovali všetky vyjadrenia opozičných (HZDS, SNS, Smer) či koaličných politikov (SDĽ, SOP), ktoré spochybňovali samotnú privatizáciu i počet privatizovaných akcií. A či SDĽ dovedie svoj protiprivatizačný boj až do konca (hoci pôvodne počítala na dôchodkovú reformu s 55, a nie pravdepodobnými 65 miliardami korún), dozvieme sa v najbližších dňoch.
