FOTO
pred slnkom, zastretím vnímavosti. Hovorím si: musím s tým niečo robiť.
Obliekam si novú košeľu, zapínam si na nej gombíky, od najvrchnejšieho po najspodnejší, je to bezmyšlienková činnosť, na ktorej ma nemá čo prekvapiť - a predsa: pri poslednej dierke moje prsty prekvapene znehybnejú. Niečo je ináč. A už vzápätí mi prsty hovoria, že tá posledná dierka nie je vyšitá zvislo, ale vodorovne, čiže je to oznam, že ďalej už zapínať netreba, že ďalej už nijaká dierka nie je. To ma poteší: že niekto vymyslel takúto praktickú maličkosť.
Pozriem von oknom. Stromy bez lístia sú opustené a skľúčene neisté, no za nimi sa jagá spodná vrstva mračien, niekde tam vychádza slnko, na celom obzore akoby svietil prsteň zo zlatého svetla. Dobre sa mi na to pozerá.
